Belianska jaskyňa

Poloha
Nachádza sa na severnom svahu Kobylieho vrchu vo východnej časti Belianskych Tatier. Leží v Národnej prírodnej rezervácii Belianske Tatry na území Tatranského národného parku. 

Prístup k jaskyni
Lesná cesta k Belianskej jaskyni vedie z obce Tatranská Kotlina, niekoľko kilometrov severovýchodne od Tatranskej Lomnice. K vchodu v nadmorskej výške 890 m vedie náučný chodník s dĺžkou asi 1000 m, ktorý prekonáva výškový rozdiel 122 m. Výstup trvá asi 25 min.

Najbližšia zastávka verejnej dopravy:
Tatranská Kotlina (bus) 

Prístup autom do osady Tatranská kotlina:
Z Popradu smer Smokovce, Tatranská Lomnica, Tatranská kotlina – 30 km
Zo Starej Ľubovne cez Spišskú Belú smer Tatranská javorina – 40 km

Prírodné pomery

Vytvorená je v druhohorných strednotriasových tmavosivých gutensteinských vápencoch krížňanského príkrovu. Vznik jaskynných priestorov podmienili medzivrstevné plochy, menej tektonické poruchy, pozdĺž ktorých vody prenikali a prúdili do hlbších častí podzemia. Prvotné dutiny boli úplne vyplnené vodou, ktorá okrem korózie pôsobila i pomalým tlakovým prúdením. Na stropoch sa vymodelovali mohutné kupoly i menšie kotlovité vyhĺbeniny.

Prvotné dutiny jaskyne pravdepodobne vznikali v súvislosti s rozčleňovaním pôvodne rozsiahlejšej plošiny Kobylieho vrchu nad jaskyňou, ako aj s následným zahlbovaním doliny Belej. Najväčšie podzemné priestory boli vytvorené už pred hlavným štvrtohorným zaľadnením Tatier. Vody prenikajúce do jaskyne v čase ústupu ľadových dôb už iba čiastočne remodelovali skôr vytvorené podzemné priestory. V súčasnosti sa priesakové vody zo zrážok sústreďujú v najnižších častiach jaskyne, kde vytvárajú občasné potôčiky.

Dĺžka jaskyne je 3 829 m s výškovým rozdielom 168 m. Do vstupných častí, prístupných prerazeným tunelom, ústia komínové priestory vedúce od horného, pôvodného vchodu, situovaného 82 m nad terajším vchodom. Výstupné a zostupné časti prehliadkovej trasy, podmienené medzivrstevnými plochami vápencov, stúpajú od Rázcestia a miestami sú rozšírené rútením do dómovitých a sieňovitých priestorov (Zrútený dóm, Dóm trosiek). Na viacerých úsekoch sa zachovali oválne tvary vodnej modelácie (Rúrovitý dóm, Dlhá chodba, Priepasťová chodba). Značnú vertikálnu členitosť jaskyne dotvárajú priepasti (Hladová priepasť, Peklo) a komíny.

Upútajú sintrové vodopády (Vysoký dóm, Dóm SNP, Vodopádový dóm, Hudobná sieň) a pagodovité stalagmity (Palmová sieň). Bohato sú zastúpené aj iné formy sintrovej výplne (Galéria, Klenotnica, Biela sieň). Teplota vzduchu je 5,0 až 6,3 °C, relatívna vlhkosť 90 až 97 %.

V jaskyni sa zistilo 7 druhov netopierov. Dominantný je netopier obyčajný (Myotis myotis). Zriedkavejšie sa vyskytujú netopier fúzatý (Myotis mystacinus), netopier Brandtov (Myotis brandtii) a netopier brvitý (Myotis emarginatus). Z drobných bezstavovcov v jazierkach žije hlbinovka Bathynella natans.

História
Vchod do jaskyne je známy oddávna. Vstupné časti jaskyne poznali zlatokopi už v prvej polovici 18. storočia, o čom svedčia nápisy ich mien na skalných stenách. Na dlhé roky však zostali utajené. Vstupný otvor opätovne našli L. Gulden a zlatokop Fabry v roku 1826, avšak neprenikli hlbšie do jaskyne. V roku 1881 otvor do podzemia náhodne našli J. Husz a J. Britz. O niekoľko dní sa odhodlali vstúpiť do neznámych podzemných priestorov. Na ďalších objavoch až do Dómu trosiek sa v rokoch 1881 – 1882 podieľali A. Kaltstein, I. Verbovszky a J. Britz. Za finančnej podpory mesta Spišská Belá jaskyňu zásluhou A. Kaltsteina sprístupnili pôvodným vchodom už v roku 1882 v úseku po Palmovú sieň, koncom roku prerazili dnešný vchod. V roku 1884 ju sprístupnili až do Dómu trosiek, odkiaľ prerazením tunela do bočnej chodby z Rázcestia v roku 1885 sa prehliadková trasa zokruhovala. Elektricky osvetlená je od roku 1896. V roku 1926 K. Piovarcsy, G. Gabriel a ďalší členovia Karpatského spolku objavili nové priestory v okolí Zbojníckej komory a Hudobnej siene. Balvanitú chodbu, Stĺpový dóm a otvor priepasti Peklo objavil P. Klepáč v roku 1935. Prieskum priepasti organizoval V. Benický v roku 1939. Rozsiahle rekonštrukčné práce v jaskyni sa uskutočnili v 50. rokoch minulého storočia a v rokoch 1979 – 1980 sa prehliadková trasa upravila prerážkou medzi Hlinenou chodbou a Dómom trosiek.

V posledných rokoch sa jaskyňa využíva na ozdravovacie speleoklimatické pobyty. V súčasnosti je sprístupnených vyše 1000 m s prevýšením +125 m.