Náučný chodník - Pramenisko

Na trase náučného chodníka sú dve vyhliadkové veže. Striedavo sa vyskytujú dve podoby názvu náučného chodníka – Pramenisko aj Pramenište (toto je názov národnej prírodnej rezervácie). 

Čo sa oplatí vidieť na trase náučného chodníka a v okolí 

Tatranská Lomnica. Jedna z troch častí (katastrálnych území) mesta Vysoké Tatry a zároveň jedna z jej osád. Leží na kontakte Tatranského podhoria a Popradskej kotliny severne od Popradu. Je významným turisticko-rekreačným strediskom pri Ceste slobody a východiskom do centrálnej a východnej časti Vysokých Tatier. Na úpätí Lomnického štítu ju v roku 1892 v chotári Veľkej Lomnice založil uhorský lesný erár ako prvé štátne klimatické miesto vo Vysokých Tatrách. Prvé väčšie budovy vyrástli v roku 1893 – terajší hotel Lomnica – a v roku 1905 – secesný Grandhotel Praha. V medzivojnovom období pribudli početné moderné penzióny. Najväčší z nich, hotel Morava, v roku 1933 postavila Moravská zemská poisťovňa v Brne podľa projektu architekta Bohuslava Fuchsa. Atrakciou osady sa koncom 30. rokov 20. storočia stala visutá lanovka na Lomnický štít naprojektovaná Dušanom S. Jurkovičom. Vo svojej dobe predstavovala svetový unikát – držala niekoľko svetových rekordov. Jej výstavba umožnila aj výstavbu astronomických a meteorologických pracovísk pri Skalnatom plese a na Lomnickom štíte (1943), z ktorých sa vyvinul Astronomický ústav SAV. V 60. a 70. rokoch 20. storočia bola Tatranská Lomnica hlavným centrom odborárskej rekreácie na Slovensku. Nachádza sa tu neskorogotický evanjelický kostol z roku 1902 a tudorovský Széchenyiho letohrádok z roku 1913 známy ako „staré múzeum“ (v rokoch 1959 – 1968 bolo v ňom múzeum TANAPu). Osada je sídlom Štátnych lesov TANAPu. Ich výskumná stanica a múzeum sú umiestnené od roku 1968 v budove, za ktorú získal architekt Pavol Merjavý Cenu Dušana Jurkoviča. Múzeum je celoročne prístupné. Za budovou výskumnej stanice a múzea sa rozkladá sezónne prístupná (cca máj až september) botanická záhrada – Expozícia tatranskej prírody. 

Národná prírodná rezervácia Pramenište. Chránené územie vyhlásené v roku 1991 severovýchodne od Tatranskej Lomnice v Popradskej kotline na ochranu rašelinísk a reliktného borovicovo-brezového porastu, najstaršieho a najzachovalejšieho na fluvioglaciálnych akumuláciách v podhorí Vysokých Tatier. Jedna z niekoľkých lokalít kriticky ohrozeného všivca žezlovitého (Pedicularis sceptrum-carolinum), ktorý má v Tatrách južnú hranicu svojho areálu. Ráz tohto územia určuje najmä voda v podobe jarčekov, potokov i stojacich vôd. Časť tohto vzácneho územia vidno z dvoch vyhliadkových plošín. Na jednej z nich je na drevenej tabuli vygravírovaná krajina s popisom štítov, ktoré návštevník vidí pred sebou. Rezervácia Pramenište leží v rámci územia európskeho významu Tatry (súčasť sústavy Natura 2000), Tatranského národného parku a Biosférickej rezervácie Tatry. 

Popradská kotlina. Jeden z troch geomorfologických podcelkov Podtatranskej kotliny, vyhraničený zhruba medzi Štrbským sedlom, Šuňavou, Hôrkou, Kežmarkom, Podolíncom, Lendakom a osadami mesta Vysoké Tatry. Na severozápade susedí s Tatranským podhorím, Liptovskou kotlinou (s nimi tvorí Podtatranskú kotlinu), na juhu s Kozími chrbtami, východe Levočskými vrchmi a severe Spišskou Magurou. Predstavuje mohutnú tektonickú depresiu ležiacu v zrážkovom tieni Tatier vo výškach zhruba 590 – 900 m n. m. Je vyplnená mohutnými kvartérnymi glacifluviálnymi sedimentmi vo forme terasovaných kužeľov pod vysokotatranským úpätím (štrky, štrkopiesky, balvany) a terasovými a nivnými sedimentmi riek a potokov (hliny, štrkopiesky), prikrývajúcimi podložné paleogénne horniny (flyš: pieskovce a ílovce). Tieto miestami výraznejšie vystupujú nad zvlnený reliéf s dlhými plochými chrbtami až plošinami ako vyššie pahorky. V oblasti niektorých zlomov sa vyskytujú travertíny (Gánovce). 

Tatranské podhorie. Jeden z troch geomorfologických podcelkov Podtatranskej kotliny, lemujúci západnú polovicu južného úpätia Západných Tatier a celé južné a juhovýchodné úpätie Vysokých Tatier. Ide o hladko modelové výškovo rozčlenené pretiahle územie vo výškach 900 – 1 450 m n. m. zhruba medzi ústím Račkovej doliny a Tatranskými Matliarmi budované balvanitým materiálom (čelných a čelno-bočných) morén ľadovcov, ktoré počas pleistocénu v časoch maximálnych zaľadnení vytekali z tatranských dolín do ich predpolia – dnešných kotlín, Liptovskej a Popradskej. Tieto naň pod miestami strmými okrajovými svahmi nadväzujú a spoločne tvoria Podtatranskú kotlinu.