Liečebný dom Machnáč - Trenčianske Teplice

O architektovi

Jaromír Krejcar je jedným z najvýznamnejších českých architektov medzivojnového obdobia. Najznámejšie sú dve jeho diela: slávny Česko-slovenský pavilón na Medzinárodnej výstave umenia a techniky v modernom živote v Paríži z roku 1937 a Liečebný dom Machnáč v Trenčianskych Tepliciach. Navrhol viaceré kúpeľné stavby, napríklad kúpeľný dom v Karlových Varoch (1931), projekt sanatória v Poděbradoch (1931), súťažný návrh na tuberkulózne sanatórium v Starom Smokovci (1932) a súťažný návrh na sanatórium vo Vyšných Hágoch (1932). Realizovať sa mu však podarilo iba návrh v Trenčianskych Tepliciach. Ide o niekdajší kúpeľný dom Nemocenskej pokladne soukromých úředníků, ktorý je dnes známy ako Liečebný dom Machnáč.

Od súťaže k projektu

Projekt liečebného domu vzišiel z architektonickej súťaže v roku 1929, kde Jaromír Krejcar získal prvú cenu. Súťaž vypísala Nemocenská pokladna soukromých úředníků v Prahe. Návrh síce predznamenával definitívnu podobu objektu, ale predsa len sa od nej v niektorých veciach líšil. Po súťaži prešiel určitými zmenami, z ktorých najdôležitejšia bola zmena symetrickej formy pôdorysu na asymetrickú. Základné rozvrhnutie hmôt malo podobu symetrického písmena T, spoločenská časť končila polvalcovo, lôžkový blok mal zo západu na koncoch rizality a na východnej strane boli pásové okná. Balkóny tu boli len pred krajnými izbami.

Definitívny projekt vznikol v auguste 1930, budovu postavila bratislavská filiálka firmy Nekvasil roku 1932. V konečnom riešení architekt podporil asymetrickosť kompozície. Pribudli balkóny na lôžkovej časti, pričom ich majú všetky dvojlôžkové izby. Tak vznikli na fasáde dve asymetrické polia: jedno s balkónmi a druhé iba s oknami. Aj pozícia spoločenskej časti sa zmenila a tvorí s lôžkovým blokom asymetrické T.

Vplyv moderny

Sanatóriá boli počas celých tridsiatych rokov skúšobným kameňom modernej architektúry. Tie, ktoré projektovali pražskí architekti na Slovensku boli typickým príkladom, na ktorom sa plne a slobodne, bez prílišného ohľadu na miestne pomery, rozvinuli abstraktné princípy moderny. Nie vždy boli výsledky úspešné. Niekedy sa dá pozorovať problematický rozmer tohto „importovaného“ modernizmu, napríklad necitlivý prístup k lokalite.

Krejcar vložil do svojho projektu radikálne moderné inovácie, ale neunikol mu pritom ľudský rozmer architektúry. Karel Teige oceňoval dôslednosť a čistotu, s akou Krejcar uskutočnil svoj funkcionalistický koncept. Pokúsil sa dokonca sanatórium predstaviť ako prototyp budúcich socialistických kolektívnych domov. Krejcar vraj nikdy nedokázal ustrážiť rozpočet stavby a aj v tomto prípade sa liečebný dom stal v pomere nákladov k obostavanému objemu najdrahšou česko-slovenskou stavbou tridsiatych rokov.

Architektúra objektu

V tých časoch sa ešte kúpele využívali iba v letnej sezóne. Z toho vyplynuli aj niektoré parametre stavby, ktoré dnes robia problémy pri jej obnove. Napríklad výplňou železobetónového skeletu boli tehlové múry hrubé iba 25 cm. Zasklenie v spoločenskej časti, na chodbách a na schodisku je iba jednoduché. Len v izbách je zdvojené zasklenie v oknách typu Kraus, ktoré umožňujú pozoruhodné odsunutie okenných krídel na okraj. Získava sa tak pôsobivý panoramatický výhľad do parku, ktorý začína priamo pri liečebnom dome. Šesťpodlažná ubytovacia časť je dispozičným dvojtraktom. V širokých chodbách stoja voľne umiestnené stĺpy, ktorých priemer sa postupne na jednotlivých poschodiach smerom nahor zmenšuje. Zasunuté stĺpy dovolili vytvoriť na západnom priečelí dlhé pásové okná, celkom v duchu Le Corbusierových princípov modernej architektúry.

Architektúra liečebného domu upúta viacerými pozoruhodnými prvkami. Na východnej strane fasády lôžkovej časti sú balkóny izieb s elegantným kovovým zábradlím, ktoré pripomínajú Gropiusov Bauhaus v Dessau. Opačná strana lôžkového traktu má priebežné pásové okná a vytvára pokojné pozadie dvojpodlažnému spoločenskému traktu so strešnou terasou a širokou krytou terasou na prvom poschodí.

Zaujímavým, zmäkčujúcim dojmom zas pôsobia pergoly terasy na streche lôžkového traktu. Krejcar tu veľmi jednoznačne vychádzal z architektúry či dizajnu lodí, ktorá v tomto čase predstavovala akýsi estetický ideál. Túto parníkovú, nautickú, metaforu reprezentujú nielen biela farba, kovové zábradlia, kruhové okná, terasy pripomínajúce lodné paluby, ale najmä veľmi zaoblené čelo spoločenského traktu. Krejcar, ktorý sám publikoval článok Architektúra transatlantických parníkov (ŽIVOT II.), bol propagátorom týchto foriem, ktoré boli charakteristické pre puristicko-funkcionalistickú architektúru na konci dvadsiatych rokov minulého storočia. V duchu tejto estetiky rieši na Liečebnom dome Machnáč dokonca tvary komínových telies na streche objektu.

Funkcionalistická dispozícia

Architekt venoval veľkú pozornosť dôkladnému riešeniu dispozície jednotlivých izieb. V dvojlôžkových umiestnil dve oddelené postele. Integrovanou súčasťou interiéru je stolík, ktorý je priamo spojený s parapetom. Každá izba má malú predsieň so šatňovou skriňou, umývadlom a malou raritou: podstavcom na podpretie nohy pri prezúvaní. Na oboch koncoch chodieb boli spoločné WC a kúpeľne. Toto úsporné riešenie však dnes spôsobuje nemalé problémy. Na nižšej, spoločensko-stravovacej časti sú výraznejšie zaoblené nárožia a celosklenené steny Liečebný dom, hoci je racionálne moderný, nie je chladne neútulný, ako často bývajú moderné kúpeľné budovy. Spôsobuje to jeho primeraná mierka, hmotové proporcie, ale aj jeho vybavenie. Na strechách boli terasy so sprchami na slnenie, dokonca aj pieskoviská, ktoré mali pripomínať morské pláže.

Súčasný stav

Od roku 2002 je Liečebný dom Machnáč mimo prevádzky. Nároky na prevádzku a komfort podobných zariadení sa od postavenia objektu výrazne zmenili. Vykurovanie objektu je neefektívne, okná na izbách sa nedajú dobre zatvoriť a uniká nimi teplo. Umiestnenie kúpeľní a záchodov na chodbách je už dnes pod súčasným štandardom. Množstvo nedostatkov by bolo možné pri obnove napraviť, keďže však ide o pamiatkovo chránený objekt, rekonštrukcia by bola náročnejšia. Už niekoľko rokov na budove visí nápis „na predaj“. Mnohé sklá sú vybité, viaceré dvere chýbajú a okná sú pootvárané dokorán. Budova nie je zabezpečená a je voľne prístupná. Jeho prípadná necitlivá a násilná rekonštrukcia však rovnako nesie riziko nenahraditeľnej straty originálu a historickej hodnoty, ktorá ďaleko presahuje hranice Slovenska.