Múzeum Martina Benku, ako súčasť Slovenského národného múzea – Múzeí v Martine, bolo verejnosti sprístupnené v roku 1972. Patrí k nemnohým múzeám na Slovensku, v ktorých možno nájsť autentickú podobu interiéru obývaného významnou kultúrnou a všestranne kreatívnou osobnosťou. Múzeum sídli vo vilke patriacej maliarovi Martinovi Benkovi (1888 – 1971), ktorý položil základné piliere slovenskej modernej výtvarnej kultúry. Umelec v nej prežil posledných dvanásť rokov svojho života, nasťahoval sa do nej v roku 1959 a žil tu do svojej smrti v roku 1971. V roku 1960 odovzdal štátu formou darovacej zmluvy viac ako 5200 olejomalieb a dva roky pred smrťou aj ostatnú časť svojho diela i majetku. Zanechal tiež finančnú hotovosť, ktorú spravuje Komisia pre správu pozostalosti Martina Benku, pracujúca pod Fondom výtvarných umení v Bratislave a umelec ju určil na každoročné udeľovanie Ceny Martina Benku a na nákup diel do zbierok múzea nesúceho jeho meno.
Umelec svoj majetok a dielo venoval československému štátu „s podmienkou, aby zostalo v celosti zachované v dome, ktorý obývam a ktorý sa stane pamätným múzeom mojej celoživotnej a inej práce, na poliach štúdia a môjho snaženia. Mojou vôľou je, aby sa táto podmienka plne rešpektovala aj po mojej smrti." Slovenské národné múzeum v Martine v súlade s uvedeným Benkovým prianím zachováva interiér múzea v takej podobe, v akej ho obýval. Za takmer polstoročie, ktoré uplynulo od maliarovej smrti sa priestory múzea stali zaujímavou ukážkou bytovej kultúry z prelomu 50. a 60. rokov 20. storočia. Popri prezentovaní toho najoriginálnejšieho a najhodnotnejšieho pre slovenské umenie a kultúru – Benkových diel, autentická podoba interiéru múzea približuje aj umelcovu osobnosť. Vypovedá o jeho vkuse, nárokoch na súkromie i vlastné pohodlie, bývanie a prácu, ako aj o záľubách a trávení voľného času.
Projekty na Benkov dom navrhol martinský staviteľ Ivan Klein. Jeho a Benkove výtvarno-architektonické názory však boli veľmi rozdielne. Zatiaľ čo Benka, ako o tom svedčia jeho náčrty na dom, sympatizoval s členitosťou stavby koreniacou v secesii, Klein sa prikláňal k jednoduchým, čistým formám, bližším funkcionalizmu. Benka plánoval umiestniť na schodisko vo vestibule či na vonkajšiu terasu domu sochy predstavujúce múzy umení v monumentálnom merítku, ktorých neveľké modely vytvoril a umiestnil v ateliéri. Tie do podoby domu spomínaný staviteľ síce nepremietol, ale akceptoval Benkove praktické potreby a predstavy o priestorovom členení interiéru. Medzi ne patrí aj niekoľko neštandardných riešení, ktoré maliarov dom odlišujú od bežných mestských rodinných domov z 50. rokov 20. storočia. Okrem spálne a pracovne, ktorá bola zároveň obývacou izbou, je súčasťou Benkovho domu veľký, pôsobivý ateliér, galéria, na prízemí priestrannejší vestibul a takzvaný domovnícky byt určený pre rodinu, ktorá sa o umelca starala.
Zariadenie Benkovho ateliéru a pracovne navrhol výtvarník a dizajnér Ján Šimo-Svrček (1922 Spišská Nová Ves – 2006 Nové Zámky) v prvej polovici 60. rokov 20. storočia. Patril k zástancom utilitárneho bytového zariadenia jednoduchých geometrických tvarov, zbavených akýchkoľvek nefunkčných detailov. Do Benkových súkromných priestorov navrhol výtvarne čistý, praktický a variabilný montisektorový nábytok. Doplnil ho nábytkom Viktora Holešťáka-Holubára (1926 Spišská Nová Ves – 1989 Bratislava), v ktorom sa premietli veľmi voľné inšpirácie slovenským ľudovým nábytkom a uplatnenie prírodných materiálov a remeselných techník, napríklad – vypletanie operadiel kožou, kožušinové doplnky, vlnené poťahy.
Spojením nábytku Viktora Holešťáka-Holubára a Jána Šima-Svrčeka vzniklo vizuálne zaujímavé zoskupenie dvoch dobových trendov v nábytkovom dizajne. Vhodne korešpondujú nielen navzájom, ale aj s niekoľkými kusmi starožitného nábytku, ktorý si Benka priviezol z Prahy, odkiaľ sa v roku 1939 presťahoval do Martina. Obidvaja spomínaní dizajnéri navrhli nábytok tak, aby vyhovoval praktickým potrebám a nárokom jeho používateľa. Slúžil na umiestnenie bohatej knižnice svedčiacej o širokom spektre Benkových záujmov, ako aj na prezentáciu výsledkov zberateľstva zameraného najmä na predmety z rurálneho prostredia (rozsiahlej zbierky keramiky, malieb na sklo, drevorezieb). Korešponduje aj s početnými hudobnými nástrojmi – napríklad pianom, cimbalom, husľami na ktorých umelec hrával i tými, ktoré navrhol.
Realizovaný nábytok, podobne ako stavba, sa výrazne odlišoval od pôvodnej Benkovej predstavy. Z jeho návrhov na vlastný nábytok z 50. rokov 20. storočia je zrejmé, že sympatizoval viac s členitejšími a masívnejšími formami a prikláňal sa ku klasickejším prvkom – viac ozdobným ako funkčným – napríklad k rímsam či polpilierom. Umelec premietol do návrhov aj ornamentiku a ozdobnosť inšpirovanú ľudovými artefaktami z vidieckeho prostredia, v ktorom sa často pohyboval.
Momentálne je Múzeum Martina Benku v rekonštrukcii, ktorej rozsah určuje projekt, citlivo zohľadňujúci osobitosť pamiatky obývanej výraznou umeleckou osobnosťou.
Kuzmányho 34
03601 Martin
Na našej webovej stránke používame pre zlepšenie našich služieb súbory cookies.
Pre pokračovanie prosím potvrďte dodatočné povolenia.