Obec Igram

Stručne z dejín Igramu
Igram leží v úrodnej Podunajskej nížine v blízkosti miest Trnava, Senec a Modra neďaleko Malých Karpát v nadmorskej výške 148 m. Dnes leží medzi dvoma dôležitými dopravnými tepnami, železničnou traťou a diaľnicou D1. Chotár obce je rovinatý. Na Nivách a v Šúri strácal rovinatý charakter, boli tam vinohrady, ktoré už dnes neexistujú. Chotár sa tu zvažuje k šarfickej ceste, pretože touto časťou tiekol v minulosti Dunaj. Až do prvej tretiny minulého storočia tu pravidelne vyrážala spodná voda, preto sa toto pole nazývalo Bahná.
Prvá písomná zmienka o obci je v listine Bratislavskej župy z roku 1244, keď sa spomína pod menom Ikrám obec ležiaca pri potoku Barzaneh (možno Barinec). Pomenovanie obce sa odvodzuje od staroslovienskeho slova igrici, čo značilo hudcov, hudobníkov, ktorí patrili Bratislavskému hradu a usadili pri spomínanom potoku . Ďalšia zmienka o obci je z roku 1313, je spomenutá v listine arcibiskupa Tomáša. Roku 1323 sa majiteľom Igramu stáva hlavný župan Bratislavskej župy gróf Mikuláš a od XV. storočia sa stávajú dlhoročnými majiteľmi Igramu zemani z Borše. Začiatkom XVI. storočia bola obec spustošená pri prechode španielskeho žoldnierskeho vojska, ktoré tiahlo proti Turkom. V roku 1553 tu pri portálnom (daňovom) súpise priznáva rodina grófa Nyáryho 15 zdaniteľných domov. Od roku 1610 bola obec pod správou hradu Červený kameň. Od polovice XVII. storočia vystupujú ako jediní a dediční majitelia Erdodyovci a Pálffyovci. V tejto dobe má obec charakter malej sedliackej osady na čele s indexom (richtárom) a niekoľkými poddanými a želiarmi. Okrem malých slamou pokrytých domcov bola v obci malá kaplnka, ku ktorej r. 1861 pristavili vežu a čiastočne ju rozšírili.

Igram leží na ľavej strane potoka Vištuk, ktorý tečie z Piesku pri Modre. Za Veľkým Grobom v Tárnockom háji ústi do potoka Šifak (Šúrsky potok) a spolu do Malého Dunaja. V minulosti bol v dedine zastavaný úsek hore od školy až na dolnom konci po Pažiť. Od školy k potoku vyrástli domčeky chudobných želiarov – Chalupy. Ďalej za potokom, vpravo od dnešného futbalového ihriska, stál osamelý domček tehliarskeho majstra. V minulosti tam stála tehelňa čatajského statkára Maxa Poppera. V strede obce je Ulička. (Tam sa dalo i sánkovať, tiež z brehov nad ihriskom.) V r. 1960 bola Ulička navezená v priemere o 2 m vyššie a bol vybudovaný betónový most cez potok. Na dolnom konci na Pažiti pri potoku sa usadilo 7 rómskych rodín. Neskôr si Igramčania postavali domy na hornom konci Za kostolom a oproti na Prosnisku, tiež na dolnom konci pozdĺž cesty smerom na Čataj, na Pažiti a aj ďalej popri potoku na pozemku Kapusnice. Pri kostole je cintorín a oproti na druhej strane cesty je škola postavená v roku 1904. Prístavba tretej učebne a tiež celá rekonštrukcia školy sa uskutočnila v roku 1934. Škola mala potom 3 učebne, malú riaditeľňu, riaditeľský byt a vo dvore byt pre slobodného učiteľa. Prináležala jej aj pekná záhrada. Od r. 1949 bola v jednej z tried umiestnená materská škola. Pred kostolom stál pomník padlým v I. svetovej vojne, neskôr aj s tabuľou padlých v SNP. Po rekonštrukcii a úpravách cintorína v osemdesiatych rokoch bol premiestnený na cintorín. Zo starších budov v Igrame treba spomenúť Františka Hlavatého, č. 39, v ktorom bol za Rakúsko-Uhorska umiestnený notariát. Panským domom bol aj dom Jozefa Hincu č. 168 s klenutými klembami. Na dvore sa nachádzal kameň, na ktorom derešovali poddaných. Ďalším bol dom Viktórie a Štefana Chobotových č. 151 a 152, kde bolo aj pohostinstvo. V roku 1922 tu bola postavená budova potravného družstva č. 149. Slamené strechy domov sa vymieňali zvyčajne po požiaroch, najdlhšie boli domy prikryté slamou v Chalupách. 

Pre zaujímavosť, posledná slamená strecha na hlavnej ulici bola vedľa školy na dome Červenkových a v r. 1960 bola na dolnom konci odstránená i ostatná z domu Štefana Daniša.
Po oslobodení po II. svetovej vojne nastali veľké zmeny v bývaní, najmä čo sa týka kultúrnosti a hygieny bývania. Miznú tmavé komory, pece, maľované ohniská, otvorené komíny a s nimi aj ornamenty, ktoré zdobili steny pri peciach a sporákoch. Z izieb zmizli drevené fogaše s kvetinovými tanierkami a džbánmi. Už ich viac nikto nepotreboval. Rovnako sa z príbytkov vytrácali maľované drevené truhlice a s nimi aj krásne trnavské kroje. Sem-tam sa možno niekde uchovali konopné rubáče, mužské konopné gate a košele, ktoré sa obliekali do žatevných horúcich dní. Dnes už kroj na ulici nevidno, len pri slávnostných príležitostiach a folklórnych slávnostiach.

Je ešte veľa kapitol, ktoré patria k histórii Igramu, ktoré by bolo treba postupne pootvárať. Ako tu ľudia žili vo viacgeneračných rodinách, ako pracovali na poliach, v službách, ako cestovali, odchádzali do sveta za lepším životom. Treba hovoriť aj o jednoduchosti a skromnosti života, štúdium jedného člena rodiny zaplatili svojou lopotou všetci ostatní. Veľmi dôležitou staťou sú dejiny školy a učitelia, ktorí v nej vzdelávali a vychovávali igramské deti viac ako jedno storočie a snažili sa pozdvihnúť kultúru v obci nezištne, bez odmeny. Som presvedčená, že už spomínané Dejiny školské by boli pútavým i poučným čítaním pre každého dnešného obyvateľa. Nemožno zabudnúť na divadlá, ktoré sa tu nacvičovali už od roku 1921 v kultúrno-vzdelávacom spolku Omladina ( založil ho náš spolurodák študent Jakub Tešovič) a neskôr najmä miestni učitelia manželia Hollí. Súčasťou spolku bola aj knižnica, ktorá už v tom čase mala asi 300 zväzkov. V roku 1924 v Igrame vznikla dychová hudba, ktorú najprv viedol pán Pätoprstý zo Šveinsbachu – Viničného a potom ju prevzal pán Ondrej Orlický. Ťažiskom činnosti Sokola bol futbal. Organizovane sa tu začal hrať futbal už v roku 1925, keď ho do obce priniesol študent František Brunovský a k nemu sa pridali ďalší nadšenci. Iste nás bude zaujímať, kde sa tu ľudia v minulosti stretávali, kde a ako sa okrem tvrdej práce i zabávali, ako sa obliekali. Ako vedeli uživiť svoju rodinu, čo mávali na tanieri. Ako vychovávali deti v mnohopočetných a väčšinou chudobných rodinách. Ako to bývalo v škole. Ako si zarábali korunky, pracovali na poli na vzdialených pozemkoch, skoro ráno a celé rodiny spoločne. Ako a kde sa hrávali deti, aké mali hračky. Ako sa vtedy ľudia veselili, ale aj ako smútili, ako svätili sviatočné dni.

Naša oblasť bola elektrifikovaná v roku 1928, v Igrame však elektrický prúd obec dovolila zaviesť až o 4 roky neskôr. Prvá verejná telefónna hovorňa bola umiestnená v budove školy. Prvé autobusové spojenie sa podarilo uskutočniť v roku 1938 z Veľkého Grobu do Báhoňa. JRD III. typu vzniklo v Igrame 27. 9. 1952, so všetkými strasťami i bolesťami, ktoré sa s tým spájali.
Posledný zápis v Dejinách školských je z roku 1955 a v Kronike z roku 1967. V roku 1968 môj tato zomrel. Kto písal úvodné listy Dejín školských možno časom zistíme.
Dejiny sú vždy rozporuplné. Potrebujú čas a múdrych ľudí, ktorí ich správne posúdia, zhodnotia. Mali by byť poučením pre ďalšie generácie, aby si z nich vzali za svoje to dobré a zlého sa v budúcnosti vyvarovali.

Sme ľudia, robíme chyby. Neplánujeme ich, ale sú zákonité v živote každého z nás. Predovšetkým sa však každý človek vo svojom živote odjakživa snaží o svoje šťastie a šťastie tých, ktorých miluje, ktorých mu Boh zveril do opatery. Robili tak tí, ktorí s láskou obrábali tento kus vzácnej zeme v dávnej minulosti, robili tak i naši otcovia a ich rodičia. Skúsme i my pokračovať v ich snaženiach. Tí, ktorí nás predchádzali, holými rukami dokázali v potu tváre uskutočniť toľko jednoduchých, krásnych a čistých vecí. Nepokazme ich! Kým je ešte čas... A zachovajme ich!