Obec Ivanka pri Dunaji

História obce 

Prvopočiatky našej obce siahajú až do štvrtého tisícročia pred n. l., keď tu bolo teplejšie klimatické podnebie (v priemere o +2°) a nivnú pôdu vytvárala inundáciou dunajská voda. Sídlili tu ľudia z mladšej doby kamennej s neolitickou kultúrou. Živili sa nielen lovom a zberom, le už aj chovom kráv, kôz, oviec a časom prešli aj na pestovanie obilia.

Prvý písomný záznam o existencii obce je z r. 1209. Je to darovacia listina, ktorou kráľ Ondrej II. daroval Sv. Jur , Čeklís, Iwand, Eberhart a obec Kastelan Tomášovi z Hontu - Svätojurskému za zásluhy v boji proti Bulharom r. 1205 pri rieke Morave. Súčasťou Ivanky od počiatku bola osada Farná - starodávny majetok kapituly a prepošstva v Bratislave. Už v roku 1290 tu bývali ich sluhovia a pomocníci. Preto mali názov "popné", "poppnepe", t.j. ľudia kňazov. (Pop - staroslovanský a dodnes ruský kňaz). Vplyvom maďarčiny a nemčiny sa názov menil: Popfolna - Papfalva - Pafár - Farná.

Farná a Ivanka tvoria jednotný politický subjekt od roku 1932.

Pri popise vyberania pápežskej desatiny z r. 1324 - podľa zachovaných cirkevných dokumentov - sa obec uvádza pod menom Terra Iwan, t. j. Zem Jánova. V týchto dokumentoch sa tiež spomína existencia kostola a fary.
Začiatkom 15. storočia, v období značného vplyvu Nemcov sa stáva Iwand nemeckou osadou s názvom Aichen. V 16. storočí prešla do rúk Maďarov, ktorí ju nazývali Aicha.
Po porážke Maďarov pri Moháči r. 1526, keď Turci zabrali veľkú časť Uhorska, kráľ Ferdinand I. vydal v r. 1553 nariadenie popísať všetky zemské dvory - porty. Dôvod: vyberanie daní. V tomto popise sa obec uvádza pod názvom Iwáni. Jej pánom bol Gašpar Šerédy, bohatý zemepán bratislavskej župy. Ďalším z majiteľov obce bol Leonard Amade, potom vdova po Tomášovi Maholányim a Ján Jesenák.
V polovici 18. storočia kúpil ivanské panstvo Anton I. Grassalkovich, krajinský hospodár a skutočný tajný radca panovníčky Márie Terézie. Na mieste panskej kúrie, ktorú dal v r. 1640 postaviť Leonard Amade, dal vybudovať poľovnícky letohrádok v rokokovom štýle. V tom čase sa v severnej časti chotára nachádzali rozsiahle dubové lesy, ktoré slúžili ako poľovné revíry a kaštieľ s krásnym barokovým parkom bol využívaný ako dejisko rôznych významných spoločenských udalostí. Nový majiteľ panstva Anton I. Grassalkovich okrem kaštieľa dal podnet aj k budovaniu iných významných budov na svojom majetku. Jednou z najdôležitejších je barokový kostol. Zriadil a vybudoval veľký hospodársky dvor - majer a cirkevnú školu, ktorá sa nachádzala v tesnej blízkosti kostola (vedľa fary) a slúžila Ivančanom až do roku 1928, kedy bola postavená obecná škola. Po smrti Antona I. zdedil panstvo jeho syn Anton II., ktorý už vo zveľaďovaní rodového majetku nepokračoval. 

Veľké prostriedky vynakladal na stavbu a údržbu ciest, na chov ušľachtilých koní a najmä na pompézny spôsob života, pestovanie a podporu šľachtickej kultúry. Podľa vzoru svojho svokra Mikuláša Esterháziho usporadúval vo svojich palácoch v Bratislave a v Ivanke rôzne činoherné a operné predstavenia a koncerty. Máme záznam, že už v roku 1773 sa konalo slávnostné divadelné predstavenie v zámockom parku v Ivanke, na ktorom sa zúčastnila aj arcivojvodkyňa Mária Kristína a jej manžel Albrecht, miestodržiteľ Uhorska. Prvé oficiálne divadelné predstavenie však bolo v r. 1786 a odvtedy sa uvádza aj existencia šľachtickej divadelnej scény v Ivanke. Jedným z prvých účinkujúcich na tejto scéne bol Seippov divadelný spolok a predstavenia sa konali v nemeckej reči. Pre potreby hereckých spoločností a hudobníkov dal Grassalkovich II. postaviť oproti kaštieľu budovu, ktorú pomenovali "Muzikantenhaus". Ako spomienka na toto obdobie stojí dnes na námestí sv.Rozálie baroková socha Jána Nepomuckého, ktorú dal postaviť Anton II. Grassalkovich v roku 1777. Povesť hovorí, že po jednej úspešnej poľovačke sa veselí hostia Antona II. vracali loďkou cez rozvodnené rameno Malého Dunaja, táto sa s nimi prevrhla a oni sa začali topiť. V smrteľnej úzkosti sľúbili, že ak sa zachránia, dajú na mieste záchrany postaviť sochu svätému Jánovi Nepomuckému. Tento ich sľub ivanský zemepán splnil.

Grassalkovichovci vlastnili ivanske panstvo až do roku 1841, keď jeho mužská vetva Antonom III. vymrela a ich ivanský majetok prišiel na dražbu. Vtedy ho kúpil Michal Obrenovič, srbské knieža, ktorý bol srbským panovníkom. V rokoch 1842 - 1858 žil v exile v Rakúsku a keď ivanské panstvo stratilo majiteľa, kúpil ho a zriadil si tu vidiecke sídlo. V roku 1853 sa oženil s uhorskou šľachtičnou grófkou Júliou Hunyadyovou. Jeho manželstvo s Júliou bolo však z dôvodu bezdetnosti po desiatich rokoch rozvedené. V čase, keď Obrenovič žil v exile, spriatelil sa s Ľudovítom Štúrom a vďaka tomuto priateľstvu v lete 1848 prispel značnou finančnou sumou na výzbroj slovenských dobrovoľníkov, ktorí sa organizovali vo Viedni. Na znak vďaky mu Ľ. Štúr venoval svoju knihu "O národných povestiach a piesňach plemien slovanských", vydanú v Prahe r. 1853. Štúr, ktorý žil pod policajným dozorom v Modre, koncom roku 1855 tajne navštívil Michala Obrenoviča na jeho panstve v Ivanke. Žiaľ, bolo to ich posledné stretnutie, pretože krátko po ňom Ľudovít Štúr tragicky zahynul.
Po veľkom požiari, ktorý v roku 1856 postihol Ivanku a v značnej miere poškodil aj kostol, dal ho knieža Obrenovič opraviť a dal tiež urobiť aj iné stavebné úpravy - zvýšenie stropu, nové pokrytie strechy kostola a vystavenie novej veže. V tom čase dal upraviť aj kaštieľ. Juhozápadnú časť existujúcej budovy odstránil a na jej mieste dal vybudovať vežu, ktorá slúžila ako vodojem, veľkú spoločenskú sálu dal prevýšiť cez druhé poschodie a vyzdobiť krásnymi krbmi z bieleho mramoru a benátskym zrkadlom. Touto prácou poveril talianskych majstrov. Na jednom z krbov dodnes môžeme vidieť srbský kniežací erb hneď vedľa erbu Hunyadyovcov.

Po smrti Michala Obrenoviča prešlo ivanské panstvo súdnou cestou do vlastníctva rodu Hunyadyovcov de Kéthely a jeho majiteľka Júlia, ktorá bola dvornou dámou kráľovnej Alžbety, prezývanej Sisi, sa v roku 1876 druhýkrát vydala, a to za pruského princa Charlesa d´Aremberg. V tom čase sa opäť robili na panstve rôzne stavebné úpravy. Všetky reprezentačné miestnosti kaštieľa boli znovu vymaľované a vyzdobené barokovým doskovaním. Najväčšou úpravou, ktorú urobili v roku 1886, bola prestavba budovy "Muzikantenhaus". Túto budovu dôkladne opravili a pristavali k nej ďalšiu veľkú miestnosť. Mala slúžiť ako kláštor pre sestry sv. Kríža, ktoré do Ivanky pozvala grófka Júlia. Tento plán však nevyšiel a preto Júlia zriadila v dome detskú opatrovňu, ktorú pomenovala Dom sv. Karola. Slúžila pre deti jej poddaných, ktoré tu pri dennej opatere dostávali stravu a ošatenie. Navštevovalo ju niekedy aj viac ako sto detí. Celú prevádzku opatrovne hradila sama grófka Júlia. Opatrovňu považovali za najvzornejšiu vo vtedajšom Uhorsku. Bola v prevádzke až do začiatku prvej svetovej vojny, keď budovu premenili na výpomocný vojenský lazaret. Grófka Júlia sa starala aj o potreby kostola. Dbala, aby bol vybavený dôstojným zariadením, omšovým riadom a v roku 1885 zakúpila v Bruseli dve drevené sochy od známeho sochára Malfaita, a to sv. Antona a sv. Michala. Dala ich umiestniť z oboch strán oltára na pamiatku staviteľa kostola Antona Grassalkovicha a Michala Obernoviča, ktorý kostol prestaval. Tieto sochy zdobia náš kostol dodnes. Dala upratať kryptu pod kostolom a urobila z nej rodinnú hrobku rodiny Hunyady de Kéthely. Grófka Júlia okrem toho, že bola veľmi pekná, bola aj múdra a láskavá pani, ktorú jej poddaní dôverne nazývali "Firštka" (z nemeckého Fürst - knieža). 

V roku 1909, už v pokročilom veku, sa presťahovala do Bruselu, kde v roku 1916 zomrela. Ivanský majetok zdedil jej synovec Karol Hunyady, ktorý ho po čase prenechal svojmu schudobnelému príbuznému Filipovi Boss - Waldeck (Ivančania ho dôverne nazývali "Bódy"). Ten sa sem nasťahoval v roku 1933. Postaral sa o to, aby krásne dubové lesy, ktoré lemovali Ivanku zo severnej strany, padli za obeť jeho hráčskym vášniam. Dal ich totiž vyrúbať a drevo predal.

Druhá svetová vojna zasiahla do života obce veľmi výrazne, čo súviselo s jej zemepisnou polohou: blízkosť Bratislavy. Po oslobodení obce 2. apríla 1945 sa vývoj obce začal uberať novým smerom. V roku 1950 bolo založené Jednotné roľnícke družstvo. Toto sa v roku 1962 zlúčilo so Štátnym majetkom a vznikol národný podnik Hydinárstvo, ktorý spolu s Výskumným ústavom chovu a šľachtenia hydiny udali smer rozvoja obce a poskytli zamestnanie veľkej časti obyvateľstva. V roku 1961 bola zriadená Stredná poľnohospodárska technická škola so zameraním na hydinárstvo s celoslovenskou pôsobnosťou. V obci bola zriadená tiež Opravovňa poľnohospodárskych strojov. Vybudovali sa niektoré verejno-prospešné budovy ako základná škola, nákupné stredisko, zdravotné stredisko a rozvinula sa družstevná a individuálna bytová výstavba. Obec bola z väčšej časti plynofikovaná, bol vybudovaný vodovod a miestne komunikácie. Bolo zriadených niekoľko vedeckých ústavov rezortného i akademického charakteru, ktoré svojím významom prekročili nielen rámec dediny, ale aj hranice nášho štátu.