SK SK
3 hodnotenia
Mesto Partizánske leží v južnej časti Trenčianskeho kraja na mieste sútoku riek Nitry a Nitrice. Kataster mesta Partizánske je súčasťou severného výbežku Podunajskej pahorkatiny, pričom mierne zvlnený reliéf prechádza na juhovýchode k pohoriu Tribeč.

Mesto Partizánske

Mesto Partizánske leží v južnej časti Trenčianskeho kraja na mieste sútoku riek Nitry a Nitrice. Kataster mesta Partizánske je súčasťou severného výbežku Podunajskej pahorkatiny, pričom mierne zvlnený reliéf prechádza na juhovýchode k pohoriu Tribeč.

Partizánske, jedno z najmladších miest Slovenska, leží v južnej časti Trenčianskeho kraja na sútoku riek Nitry a Nitrice. Obklopené výbežkami Strážovských vrchov a pohoria Tribeč je vstupnou bránou do hornej Nitry. Vznik a história mesta je úzko spätá s firmou Baťa, ktorá v rokoch 1938 až 1939 vybudovala v chotári obce Šimonovany (dnešná mestská časť Partizánskeho) závod na výrobu obuvi. Prvé výkopové práce sa začali 8. augusta 1938 a tento deň sa považuje za oficiálny dátum vzniku mesta. S prudkým rozvojom výroby v továrni začala v Šimonovanoch vyrastať osada Baťovany s modernými obytnými a spoločenskými budovami. S narastajúcim významom osady získali Baťovany v roku 1948 atribúty obce a následne mesta. O rok neskôr boli na počesť obyvateľov, ktorí sa zapojili do Slovenského národného povstania, premenované na Partizánske a Baťove závody v Partizánskom prijali názov Závody 29. augusta. Od roku 1976 sú súčasťou Partizánskeho aj obce Veľké Bielice, Malé Bielice a Návojovce. Dominantou mesta je zrekonštruovaná centrálna mestská zóna, ktorú tvorí Námestie SNP s fontánou a mestský park. V osi Námestia SNP je situovaný rímskokatolícky Kostol Božského Srdca Ježišovho. V interiéri kostola, ktorý je od roku 1995 kultúrnou pamiatkou, vyniká mramorový kríž so sochou Krista. 

Zaujímavé sú aj pôvodné dvojdomy z červenej tehly na známej Červenej ulici, ktorá sa nachádza v kolónii najstaršej pôvodnej zástavby Baťových rodinných domov. Pozornosť púta aj jeden z najstarších zachovaných goticko-renesančných kaštieľov, Vodný hrad v Šimonovanoch, ktorého pôvod siaha do polovice 13. storočia. Prírodným unikátom je areál Bielické bahná, ktorý v sebe skrýva vzácny biotop európskeho významu – maricu pílkatú, vďaka čomu je zaradený do národného zoznamu území európskeho významu. Partizánske, kedysi označované ako mesto obuvi, dnes žije moderným a dynamickým životom a napĺňa slogan: Mesto, kde to žije!

1939_umovhd2u5u.jpg

Neoddeliteľnou súčasťou mesta je od jeho zrodu bývalá samostatná obec Šimonovany (dnešná časť Partizánskeho). Rozhodujúcim bol rok 1938, kedy firma MAS – Moravské a slovenské strojírny, odkúpila v chotári obce Šimonovany pozemky od veľkostatkára Eugena Salzbergera, so zámerom začať na nich stavať objekty továrne na výrobu bicyklov a obuvníckych strojov. Firma patrila pod obuvnícky koncern Tomáša Baťu a jej majoritným vlastníkom bol Jan Antonín Baťa, nevlastný brat Tomáša Baťu st.. Prvé výkopové práce sa začali 8. augusta 1938 a tento deň sa považuje za oficiálny dátum vzniku mesta.

Súbežne s výstavbou továrne začala aj výstavba osady nazvanej Baťovany. Okrem výrobných hál sa začali stavať aj moderné domy pre zamestnancov podľa hlavného architekta zlínskej stavebnej kancelárie firmy Baťa Vladimíra Karfíka, popredného predstaviteľa funkcionalizmu. Sľubne sa rozbiehajúce stavebné práce zabrzdili v septembri 1938 politické udalosti v Mníchove. Po rozpade Česko-slovenskej republiky (ČSR) potreboval Jan Antonín Baťa udržať majetok, ktorý vlastnila firma Baťa na Slovensku. Slovenskej vláde sa rozhodol upísať vysokú pôžičku, čím sa mu uvoľnili ruky na podnikanie na Slovensku. Baťa upustil od svojho zámeru plánovanej strojárenskej výroby a v továrni v Šimonovanoch rozbehol výrobu obuvi. Prvé páry topánok boli vyrobené už 15. júla 1939. Do konca roka sa v továrni vyrobilo 940 000 párov koženej obuvi. Súčasne napredovala aj komplexná výstavba novej obce. V osade Baťovany vyrastala moderná obytná štvrť, kultúrne a spoločenské priestory, obchody, športoviská, zdravotnícke a sociálne zariadenia. V roku 1940 bola odovzdaná do užívania železničná zastávka medzi Šimonovanmi a Veľkými Bielicami a tiež ukončená výstavba Spoločenského domu s kinom.


1939_yua3og065e.jpg

Osada Baťovany mala od augusta 1940 svoj vlastný obecný výbor – všetci jeho členovia boli zamestnancami firmy Baťa. V roku 1941 došlo k zásadným zmenám v správe obce Šimonovany. Obecný výbor bol rozpustený a správu obce prevzal vládny komisár so svojím poradným zborom, ktorý však nemal rozhodovacie právo.

Príchod firmy Baťa do obce Šimonovany bol pre ňu veľkým prínosom. Finančná situácia obce sa vďaka firme natoľko zlepšila, že mohla začať aj dlho odkladané stavebné úpravy, ktoré si nemohla skôr dovoliť kvôli nedostatku peňazí. Všetky investície novovybudovanej osady Baťovany prevzala na seba firma Baťa a obec Šimonovany sa mohla venovať len svojim záležitostiam. V priebehu rokov 1939 – 1942 postavila obec moderný Obecný dom, v ktorom bola aj pošta. V roku 1941 začala s reguláciou rieky Nitra, ktorá spôsobovala časté záplavy. Obec investovala aj do úpravy ulíc, kostola, námestia a zriadený bol i mestský park. Rozrastala a napredovala aj osada Baťovany, ktorá mala v roku 1943 až 2067 obyvateľov. V obytnej štvrti pribudli desiatky bytových jednotiek a štyri slobodárne. Postavený bol tiež štvorpodlažný internát pre Baťovu školu práce.


1939_47u8xtq3e4.jpg

V Baťovej fabrike pracovalo mnoho rozhľadených ľudí. Práve okolo nich sa začali organizovať ilegálne skupinky s výrazne protifašistickým postojom. Po vypuknutí 2. svetovej vojny vytvorili ilegálnu bunku, vtedy zakázanej Komunistickej strany Slovenska, robotníci spodkovej manipulácie fabriky Ondrej Kramár, Rudolf Kalabus a Karol Ivanka. Pridali sa i Veľkobieličanci Elemír Oláh a Štefan Horváth, pracovník železničnej stanice vo Veľkých Bieliciach. Skupinka začala malými sabotážami na nemecké vojenské transporty, ktoré stáli vo Veľkých Bieliciach. Do ložísk vagónov sypala piesok a narezávala brzdiace hadice. Informácie o vlakoch poskytoval Štefan Horváth. Malá ilegálna bunka sa postupne rozrastala a v roku 1942 mala už takmer 80 členov.

S príchodom Albína Grznára, rodáka z Veľkých Uheriec, začala skupina vydávať a rozširovať letáky, ktoré mali za cieľ poukázať na absurdnosť fašizmu a pravdivo informovať o situácii na sovietsko-nemeckom fronte. Informácie o rozširovaní protifašistických letákov sa dostali aj na Ústredie štátnej bezpečnosti v Bratislave, ktoré spustilo rozsiahle pátranie. Na hornej Nitre sa začalo hromadné zatýkanie. Reakciou na tieto udalosti bolo v auguste 1942 zvolanie porady na pokyn vedenia komunistickej strany vo vile Pavla Nemca pri Oslanoch, kde prišiel aj Albín Grznár. Výsledkom stretnutia bolo rozhodnutie vytvárať partizánske družiny, organizovaním ktorých bol poverený práve Albín Grznár. Súčasťou prípravy na ozbrojený boj bolo aj naďalej vydávanie letákov. Ako o jednej z najvýznamnejších letákových akcií v Baťovanoch sa archívy zmieňujú o udalosti z roku 1943. Pri príležitosti vysviacky základného kameňa rímskokatolíckeho kostola zavítal do Baťovian prezident Slovenského štátu Jozef Tiso. Po zodvihnutí príklopu na mieste pre pamätnú tabuľu boli letáky s heslom Smrť fašizmu! Napriek veľkému vyšetrovaniu organizáciu neodhalili.

1939_92f45t5k6z.jpg

Masové prenasledovanie a zatýkanie bolo najmarkantnejšie v rokoch 1943-1944. V apríli 1943 zaistili Pavla Nemca, koncom mesiaca prišli agenti štátnej bezpečnosti aj do fabriky, aby zatkli Albína Grznára a Karola Ivanku. Podarilo sa im však uniknúť do veľkouhereckých hôr, kde sa vytvoril prvý partizánsky tábor. Popritom ako sa členovia ilegálnej skupiny venovali prijímaniu nových ľudí, mali na starosti aj získavanie zbraní. Nadviazali kontakty s vojenskými skladmi v Novákoch a v Bošanoch a zbrane skupovali aj od frontových vojakov, ktorí prichádzali na dovolenky do okolia Baťovian. Do skupiny pribúdali postupne ďalší členovia, medzi ktorými boli zbehovia slovenskej armády (Rudolf Jašík, Jozef Kmeť, Richard Bosák), utečenci z fašistických táborov a príslušníci Červenej armády (Ivan Časnyk, Nikolaj Putrenko) a ďalší. V máji 1944 prevzal vedenie partizánskeho oddielu dôstojník Červenej armády Pavel Baranov, ktorý utiekol z koncentračného tábora. Podľa neho prijala skupina aj krycie meno „Pavel“.

Do ilegálneho odbojového života v Baťovanoch bol od roku 1940 zapojený aj Jozef Trojan, správca Baťovho veľkostatku v Šimonovanoch. Okrem nadväzovania stykov, získavania informácií a pomoci prenasledovaným sa snažil zabezpečiť materiálne ilegálne bunky a neskôr aj povstanie. Dodával povstalcom zväčša obuv, muníciu, sanitný materiál, odevy a proviant. V novembri 1943 vznikol v Šimonovanoch Revolučný národný výbor, ktorý viedol Ondrej Kramár a jeho podpredsedom sa stal Jozef Trojan.

1939_q2cb713i58.jpg

V okolí Novák sa 28. augusta 1944 uskutočnila porada jednotlivých ilegálnych organizácií, na ktorej sa dohodli postaviť na odpor. Keď vypuklo povstanie, v noci z 29. na 30. augusta 1944, partizáni opustili svoj tábor a spolu s ďalšími ilegálnymi pracovníkmi obsadili žandársku stanicu v Baťovanoch, závod a celé mesto. Podľa záznamov z kroniky 30. augusta 1944 poslal generál Ján Golian prostredníctvom veliteľa vojenskej posádky v Zemianskych Kostoľanoch rozkaz na ozbrojený odpor nepriateľovi. Za veliteľa Hornonitrianskych partizánskych jednotiek bol určený Jozef Trojan.

30. augusta 1944 prichádzali robotníci do práce tak, ako v ostatné dni. Brány však boli zatvorené. Fabrika bola obsadená ozbrojenými partizáni, ktorý pred jej bránou a aj na železničnej stanici vyzývali robotníkov, aby sa chopili zbraní a postavili sa na obranu ľudu. Robotníci hromadne odchádzali k šimonovianskemu mostu, kde boli pripravené zbrane a munícia zo Zemianskych Kostolian a z Bošian. Zorganizovali sa prvé bojové jednotky. Do bojov nastúpilo okolo 2000 povstalcov.

Bojovné jednotky skupiny Pavel zvádzali ťažké boje pri Čakajovciach. Druhá časť povstalcov bránila Baťovany. Najťažšie boje na území Baťovian boli zaznamenané v dňoch od 3. do 9. septembra. Útoky okupantov sa zo začiatku darilo úspešne odrážať. Fašisti síce utrpeli veľké straty, v bojoch však padlo aj 147 povstalcov. Pri jednom z nich zahynul aj organizátor celého protifašistického hnutia na Ponitrí Albín Grznár. Až po dosadení veľkého počtu obrnených vozov a tankov za podpory mínometnej paľby sa Nemcom podarilo 9. septembra 1944 dobiť baštu povstania hornej Nitry – Baťovany.

Vojská osloboditeľov sa priblížili k mestu koncom marca 1945. Pre oslobodenie regiónu bola dôležitá skutočnosť, že vojská 2. ukrajinského frontu a vojská 1. bukurešťskej divízie postupovali od Prievidze i od Topoľčian. Fašisti, aby unikli, museli veľmi rýchlo ustúpiť na Považie. V noci z 1. na 2. apríla zničili ustupujúce nemecké vojská most medzi Veľkými Bielicami a Brodzanmi. Baťovany boli oslobodené 2. apríla 1945.


1939_tfaoz6ko63.jpg

Prvé dni po oslobodení sa ujal riadenia a koordinovania činností, smerujúcich k obnove normálneho života v obci, prvý miestny národný výbor (MNV), ktorý na seba prevzal kompetencie zrušeného obecného zastupiteľstva a notárskeho úradu. Jeho predsedom sa stal Jozef Trojan. Kompetencie bývalých obvodných notárskych úradov prešli na obvodné úrady MNV. Prvoradou úlohou národného výboru bolo nastoliť poriadok, s čím pomáhala v obci novozriadená ľudová milícia. Postupne sa začalo s odstraňovaním škôd, ktoré Nemci zanechali v obci na budovách, cestách a mostoch. Stavebné oddelenie firmy Baťa pomáhalo na každom kroku.

Dekrétom Ministerstva priemyslu ČSR boli Baťove podniky 1. januára 1946 znárodnené.

Začiatkom roku 1946 postihla Šimonovany a továrenskú časť Baťovian opäť povodeň, ktorá napáchala veľké škody. Národný výbor vtedy rozhodol o prijatí konkrétnych opatrení. V tomto období sa v obci začalo vo veľkom stavať. Postavili sa chodníky cez celú obec, hasičská strážnica, upravila sa cesta a námestie okolo kostola, vybudovalo verejné osvetlenie popri štátnej ceste v úseku Šimonovany – Baťovany a vysadilo sa stromoradie po oboch stranách cesty, čím vznikla pekná promenáda.

V roku 1947 bola v Baťovanoch zriadená miestna obecná polícia Jedným z hlavných problémov obce v tej dobe bol nedostatok kvalitnej vody. Preto sa takmer každé zasadnutie národného výboru zaoberalo otázkou zriadenia vodovodu.

Na jar 1948 sa začala definitívne riešiť problematika názvu i charakteru obce Šimonovany – Baťovany, ktorá ešte stále používala nejednotné pomenovanie. Ako úradný názov stále platili Šimonovany, firma Baťa zasa od začiatku používala pomenovanie Šimonovany - Baťovany. Osada Baťovany sa medzičasom stala samostatnou osadou so železničnou stanicou, nemocnicou, poštovým úradom, školou, rímskokatolíckou a evanjelickou farou, obchodmi a stanicou národnej bezpečnosti. Predstavitelia mesta preto požiadali o úradnú zmenu názvu obce na Šimonovany – Baťovany.

Materská obec Šimonovany mala v tom čase 650 obyvateľov, kým Baťovany až 3450 obyvateľov a ich počet neustále stúpal. Baťovany už mali všetky atribúty mesta, okrem iného bezprašné cesty, chodníky, parky, športový štadión, kanalizáciu. Štatút mesta získali Baťovany 18. novembra 1948. Mesto Baťovany bolo vylúčené z obvodu združených obcí Obvodného úradu MNV v Baťovanoch a bol zriadený samostatný úrad MNV. Mesto postupne prebralo aj správu cestnej siete, ktorá dovtedy patrila národnému podniku Baťa a prikročilo tiež k stavbe vodovodu.

9. februára 1949 boli Baťovany premenované na Partizánske a stali sa sídlom nového okresu Partizánske. Továreň, na počesť obyvateľov, ktorí sa zapojili do SNP, bola 13. februára 1949 premenovaná na Závody 29. augusta (ZDA).

1939_k99hzam18y.jpg

Po období odstraňovania následkov vojny sa koncom 40-tych rokov opäť rozbehla výstavba. Začali sa stavať budovy priemyselnej školy, pošty, okresného i miestneho národného výboru, novej okresnej nemocnice, bolo dokončené kúpalisko, pokračovala výstavba vodovodu. Zriadený bol aj Komunálny podnik mesta Partizánske, ktorý mal podľa zakladacej listiny 22 hlavých činností.

Začiatok 50-tych rokov priniesol prechodný útlm dovtedy rýchlo napredujúcej výstavby mesta. Nie však na dlho. Neustále sa zvyšujúci dopyt krajín vtedajšieho Sovietskeho zväzu po obuvi ZDA podnietil zvyšovanie výroby. Úzka spätosť závodu a mesta sa prejavila aj v jeho rozvoji. V roku 1953 bol dobudovaný mestský vodovod a súčasne sa začala budovať i kanalizačná sieť. Postupne opäť ožívala aj bytová výstavba. Na konci 50-tych rokov bolo v Partizánskom 1172 bytov a 115 súkromných rodinných domov.

1939_n83mk3bolx.jpg

V roku 1960 sa uskutočnilo nové územné členenie štátu, v rámci ktorého zanikol aj okres Partizánske. Mesto sa ďalej rozrastalo, pribúdali byty, obchody, predškolské zariadenia, pričom sa ešte stále rešpektoval pôvodný urbanistický návrh Jiřího Voženílka. Rozmiestnenie jednotlivých funkcií v meste (nemocnica, dom kultúry, školy, športoviská, bývanie) bolo v súlade s pôvodným regulačným plánom z roku 1945. Dokončením výstavby železničnej stanice v roku 1962 sa výrazne zlepšila úroveň cestovania. V tom istom roku pribudlo v meste aj ďalšie školské zariadenie, ktorým bola 2. ZŠ na Obuvníckej ulici. Prechodné ubytovanie veľkému počtu mladých žien, zamestnankýň ZDA, poskytla výšková budova, postavená v roku 1964 na Námestí SNP. Rozšírila sa aj obchodná sieť. V roku 1964 bol dobudovaný obchodný dom Mladosť a niekoľko menších prevádzok na ulici 1. mája.


1939_ri6avx0h2b.jpg

Veľká pozornosť sa venovala úprave a vzhľadu mesta. Na Námestí SNP pribudol v roku 1964 nový skrášľujúci prvok – fontána. Mesto sa dostalo do povedomia širokej verejnosti ojedinelým stvárnením symbolu hlavnej výroby v podobe veľkej topánky z kvetov.

V roku 1966 postihli mesto tri živelné pohromy, dva veľké požiare a povodeň. Prvý požiar vznikol vo februári v gumárenskej budove ZDA a spôsobil takmer dvojmiliónovú škodu. Druhý požiar v máji úplne zničil drevenú tribúnu a kabíny Iskry Partizánske. Tretia pohroma prišla v auguste, kedy po výdatných dažďoch a prietrži mračien zaplavila voda takmer celé mesto. Celkové škody po povodni boli vyčíslené na 15 miliónov korún.

1939_pqaozioz20.jpg

V ZDA každý rok pribúdalo takmer 1000 nových zamestnancov a počty vyrobenej obuvi sa rátali na desiatky miliónov. Priamoúmerne rástol i počet obyvateľov. V súlade s rastúcimi požiadavkami na bývanie sa v roku 1967 začalo budovať nové sídlisko Luhy. Koncom 60-tych rokov sa počet obyvateľov mesta vyšplhal na 16-tisíc.

Začiatkom 70-tych rokov sa venovala pozornosť najmä výstavbe panoramatického kina, plynofikácií mesta a modernizácií dopravnej infraštruktúry. V roku 1976 bol sprevádzkovaný podchod pod železničnou traťou, ktorý spája mesto a ZDA. O rok neskôr bola dobudovaná nová autobusová stanica, ktorá prispela ku skultúrneniu cestovania. Intenzívne pokračovala i výstavba na sídlisku Luhy, kde okrem ďalších bytových jednotiek, jaslí, materskej školy, predajne potravín a reštaurácie Ostrov pribudli aj dve základné školy – na Nádražnej ulici (1974) a na Veľkej okružnej (1978). K rozvoju športu začala slúžiť umelá ľadová plocha (1974), krytý plavecký bazén (1977) i športová hala (1977).

V roku 1971 bola obec Malé Uherce zlúčená s mestom. K výraznej zmene v organizácii mesta došlo v roku 1976, kedy boli k nemu pripojené obce Malé Bielice, Veľké Bielice, Návojovce a Brodzany.

Stavebný ruch neutíchol ani v 80-tych rokoch. V meste pribúdali byty, rodinné domy, školské i predškolské zariadenia a zlepšovala sa občianska vybavenosť sídlisk. Stavebná technika sa presunula zo sídliska Luhy do novovybudovanej časti mesta – Šípok, kde pokračovala bytová výstavba. V roku 1985 sa na sídlisku Šípok začala výstavba základnej školy, materskej školy a detských jaslí. O rok neskôr sa začala výstavba v lokalite Stráne.

V tomto desaťročí bolo zrealizovaných viacero menších i väčších stavieb: most cez rieku Nitricu (1982), Dom revolučných tradícií, Klub dôchodcov – odbojárov, nočné sanatórium v Malých Bieliciach (1983), nová budova osobitnej školy (1986), nová obradná sieň MNV a Dom služieb Alfa (1987). V rámci účelovej investičnej výstavby boli postavené napr.. prevádzkové budovy okresného podniku miestneho priemyslu, okresného bytového podniku a vybudovaná kanalizácia v Šimonovanoch. V akcii „Z“ sa uskutočnila výstavba nového oddelenia klinickej biológie a ARO v nemocnici, kanalizácie na Riečnej ulici, plynofikácia časti Veľké Bielice atď.

V roku 1988 bola odovzdaná do prevádzky hvezdáreň v Malých Bieliciach ako ojedinelé a významné špecializované zariadenie v oblasti astronómie a kozmonautiky v širokom okolí.

K čiastočnej obnove vzhľadu centra mesta prispelo v roku 1989 otvorenie zrekonštruovaného Spoločenského domu (hotela) a fontány na Námestí SNP.

Darilo sa aj ZDA, kde koncom 80-tych rokov pracovalo 16-tisíc ľudí a ročná výroba dosahovala viac ako 32 miliónov párov obuvi.

1939_y84picexnd.jpg

Začiatok 90-tych rokov, po spoločenských zmenách, ktoré priniesli novembrové udalosti v roku 1989, charakterizoval koniec centralizmu a nástup demokracie. Začiatkom roka 1990 sa uskutočnila petičná akcia, v ktorej obyvatelia žiadali zmenu názvu mesta na pôvodné Baťovany. Petícia ale úspešná nebola. Integrované obce dostali možnosť opäť získať vlastnú identitu a niektoré z nich to využili. 1. januára 1991 sa od mesta Partizánske odčlenili obce Brodzany a Malé Uherce.

Na jeseň roku 1990 sa konali voľby do orgánov samosprávy mesta, v ktorým bol za primátora Partizánskeho zvolený Ing. Dušan Fraňo. Mestská polícia, ako samostatná zložka podliehajúca pod priame riadenie primátora, sa stala neodmysliteľnou súčasťou života v meste.

1. januára 1993 vznikla samostatná Slovenská republika. O tri roky neskôr, v zmysle nových zákonov o štátnej správe a o novom administratívnom členení štátu, došlo k zásadnej zmene usporiadania krajov a okresov na Slovensku. Partizánske sa opäť stalo okresným mestom a bolo začlenené do Trenčianskeho kraja.

Nové ekonomické i politické pomery v krajine znamenali pre Závody 29. augusta, ktoré predstavovali hlavného živiteľa tisícok rodín z mesta, stratu svojho najväčšieho odberateľa obuvi - Sovietskeho zväzu. Štátny podnik ZDA bol v roku 1995 privatizovaný akciovou spoločnosťou CEBO Holding Slovakia. Privatizačný proces, rozdelenie podniku na niekoľko akciových spoločností a hromadné prepúšťanie mali pre život v meste negatívne dôsledky. Malé a stredné firmy, ktoré vznikli, zamestnávali len malú časť uvoľnených pracovníkov bývalých ZDA. V roku 1999 nezamestnanosť v meste prevýšila 20%.

Začiatkom 90-tych rokov stagnovala aj bytová výstavba. Nepriaznivá bytová situácia sa začala riešiť prestavbou bývalých slobodární a nadstavbou nad vhodnými objektami v centre mesta. Napriek výraznému poklesu miery investovania do nových objektov bola dokončená výstavba čističky odpadových vôd (1993), domu smútku a cintorína na Šípku (1993), zrekonštruoval sa kaštieľ Vodný hrad v Šimonovanoch (1998) a zrealizovala sa 1. etapa skrášľovania centrálnej mestskej zóny, súčasťou ktorej bola rekonštrukcia inžinierskych sietí, kanalizačných rozvodov a výmena vodovodných sietí (1998). Koncom 90-tych rokov bola na sídlisku Šípok odovzdaná do užívania mestská bytovka so 144 bytmi.

Výraznejšie zmeny zaznamenalo stredné školstvo. Odborné učilište rozšírilo spektrum študijných odborov, pribudla tiež obchodná akadémia. Prechodom Závodného klubu ROH, knižnice a ďalších objektov z bývalého štátneho podniku ZDA do majetku mesta, sa stalo nositeľom kultúrneho života v tomto období Mestské kultúrne stredisko. Spoločenské zmeny zasiahli aj zdravotníctvo. Prebehla privatizácia lekárskych ambulancií prvého kontaktu a vybranej siete špecializovaných ambulancií. Nemocnica s poliklinikou získala po zániku Okresného ústavu národného zdravia v Topoľčany v roku 1992 právnu subjektivitu. V roku 2003 sa stala mestskou neziskovou organizáciou.

Doplňujúce informácie

Možnosti dopravy: Pešo, Bicyklom, Autom, Vlakom, Autobusom
Možnosti parkovania: Parkovanie zdarma v okolí

Akceptované platby: Hotovosť
Dohovoríte sa: Slovensky

Vhodné pre: Deti, Rodiny s deťmi, Seniorov, Hendikepovaných, Cyklistov, Mládež, Dospelých
Sezóna: Jar, Leto, Jeseň, Zima
Aktualizované dňa: 30.5.2019

Otváracie hodiny

Počasie

pondelok - utorok:
07:30 - 15:00
streda:
07:30 - 16:30
štvrtok:
07:30 - 15:00
piatok:
07:30 - 14:00
Zobraziť viac

Otváracie hodiny

Počasie

pondelok - utorok:
07:30 - 15:00
streda:
07:30 - 16:30
štvrtok:
07:30 - 15:00
piatok:
07:30 - 14:00


Kontakt

Telefón: +421 38 749 2103
Webová stránka: partizanske.sk
Mesto Partizánske
Mestský úrad Partizánske
Námestie Slovenského národného povstania 212/4
958 01  Partizánske
Kraj: Trenčiansky
Okres: Partizánske
Región: Ponitrie
 48.625306, 18.37237

Lokalita Partizánske

Mestský úrad Partizánske
Námestie Slovenského národného povstania 212/4
958 01  Partizánske

Zobraziť kontakt

tipy na zážitok v okolí Podujatia