„Dunaj nemôže byť hranicou, je to len ruka, ktorá spája oba brehy.“ Touto myšlienkou Ferenca Nehéza, rodáka z dediny Moča, sa riadia aj jej súčasní obyvatelia. Obec má dobré vzťahy s obcami na oboch stranách Dunaja a rozsiahle plány na rozvoj vodnej turistiky.
„Dunaj nemôže byť hranicou, je to len ruka, ktorá spája oba brehy.“ Touto myšlienkou Ferenca Nehéza, rodáka z dediny Moča, sa riadia aj jej súčasní obyvatelia. Obec má dobré vzťahy s obcami na oboch stranách Dunaja a rozsiahle plány na rozvoj vodnej turistiky.
Obec ležiaca na polceste medzi Štúrovom a Komárnom sa prvýkrát spomína v roku 1156. Pôvodní obyvatelia boli lodníci a mlynári. V roku 1700 tu pracovalo deväť vodných mlynov a neskôr založili aj mlynársky cech. Koncom devätnásteho storočia vybudovali v Moči prístav parných mlynov. Na okolitých piesčitých pôdach sa darí zelenine, ovociu i hroznu. Vinič tu pestuje každá rodina až dodnes. V obci je rímskokatolícky i reformovaný kostol a jej bohatú históriu dokumentujú etnografické zbierky v múzeu obce. Obyvatelia i návštevníci Moče si radi vypočujú folklórny súbor Vadvirág, ktorý približuje mlynárske, vinohradnícke i dožinkové tradície na Dunaji.