Obec Zvončín

Patrila panstvu Červený Kameň, deviatok platila ostrihomskému arcibiskupovi. Tri susediace obce Suchá, Košolná a Zvončín mali spoločný farský obvod, s farou v Suchej nad Parnou od roku 1240.
V r. 1543 ju obývalo 6 rodín, o štyri roky neskôr v r. 1547 sa prisťahovalo niekoľko chorvátskych osadníkov. V 17. – 18. stor. ju Pállfyovci dávali často do zálohu rodinám Zichy, Paxy i kolégiu jezuitov v Trnave. V r. 1794 bola pripojená k Suchej.
Zvončín leží v západnej časti Trnavskej sprašovej tabule, 164 m nad morom, 8 km SZ od okresného mesta Trnava. Katastrálne hraničí s obcami Šelpice, Suchá nad Parnou, Ružindol a s mestom Trnava.
Systematický archeologický výskum zatiaľ nebol uskutočnený. V roku 1957 dr. Bárta (Arch. úst. SAV v Nitre) našiel “vrstvy uhlíkov v miestnom hliníku, podľa čoho by bolo možné hovoriť o pravekom osídlení” (Šimončič, str. 7, na str. 12 je Hliník spomínaný ako názov lokality). O štyri desaťročia neskôr ďalší čiastkový výskum priniesol konkrétnejšie výsledky.

V januári 1999 pri pokladaní plynového potrubia na úseku Zvončín – Biely Kostol archeológovia “v profile ryhy v hĺbke 90 – 140 cm lokalizovali porušený objekt, ktorého hlinitá výplň obsahovala značné množstvo keramického materiálu velatickej kultúry…zachránili sa črepy, celé a rekonštruovateľné tvary z minimálne 15 nádob. V súbore mali prevahu menšie nádoby vyhotovené z jemnej hliny svetlohnedej a tmavosivej farby. Ojedinelé sú črepy nádoby z hrubozrnného materiálu svetlohnedej farby, ktorej povrch bol silne popraskaný. Nie je vylúčené, že porušený objekt predstavuje zvyšok hrobového celku alebo keramického depotu.” Získal sa atypický praveký keramický materiál a črepy dokazujúce intenzívne osídlenie v dobe bronzovej a dobe rímskej.
Jedným z nálezov bol aj aerofón, objavený v ryhe, v hĺbke asi 40 cm. Nástroj vyhotovený z jelenieho parohu sa zachoval takmer nepoškodený, len v najspodnejšej časti je mierne skorodovaný. Píšťalová trubica prechádza celým telom nástroja, steny sú hrubé 2-4 mm. Vzhľadom na stav zachovania ústia nástroja, nie je možné presne určiť, či bolo ústie zatvorené alebo otvorené, oba typy fláut sa vyskytujú od doby rímskej do 13. stor.
Výskum sa uskutočnil v lokalite Medziháj, na pravobrežnej terase Parnej, v súčasnosti sa nálezy nachádzajú v súkromnej zbierke. (AVANS)

V Účtovnej knihe Trnavy pre roky 1394 – 1530 je spomenutý Pavol Zvončínsky, zmienka sa týka roku 1482 (fol. 154 v).
Prvá “oficiálna” písomná zmienka súvisí s evidenciou poddanských povinností na panstve Červený Kameň.
Obec v rokoch 1535-1543 nebola takmer vôbec obývaná – disponovala síce 28 usadlosťami ale osídlených bolo iba šesť. Urbár z roku 1543 čísloval domy z ľavej strany cesty smerom na Suchú (durnpacher strassen): č. 1 – 16 boli opustené, na č. 17 býval Pavol Vitko, 18. Michal Gazda, 19. Martin Jurgovič, richtár, 20. Dian Jurgovič, 22. Ján Polák, 26. Gašpar Jurák. Zvyšok opustený.
Fuggerovci – vtedajší majitelia Červeného Kameňa usadili prvých chorvátskych kolonistov, unikajúcich pred tureckými expanziami vo Vištuku, Dlhej a Dubovej. V Suchej tvorili takmer polovicu obyvateľstva. Vo Zvončíne bývali dve rodiny – Martina a Diana Jurgovičovcov. Silnejšia vlna nových osadníkov dorazila v roku 1547.
Až v roku 1554 bola plne osídlená – t.z. 28 usadlostí, a v roku 1583 sa ich počet dokonca zvýšil na 39.

V archíve mesta Trnava máme zachované dva listy richtára Zvončína adresované trnavskému kolegovi, obidva písané po slovensky.
Prvý z 5. mája 1622 – zvončanský richtár a konšeli potvrdzujú, že pred nich predstúpil “ukazatel tohto listu” a žiadal výpis z obecných kníh o jeho nároku na majetok. Výpis z 21. septembra 1614, kedy Jano Ostrovský rozdelil svoj majetok pred vtedajším richtárom – Jánom Heribanovičom a 4 konšalmi Petrom Petrovičom, Pavlom Tomašovičom, Martinom Albertovičom a Jánom Šatorovičom mu bol obratom vydaný.
Druhý, datovaný 24. septembra 1690 opisuje bitku medzi šelpickými a zvončanskými mládencami podľa svedkov podpísaných na liste – Jakub Habala a Andraš Heriban.
Zachovala sa aj potvrdenka (MG, Deputationalia 7-16-8) na záloh majetku Jána Marčiša za požičanie 25 zlatých od Jána Slováčka vo Zvončíne dňa 24. apríla 1746.
V období 1749 – 1770 prebiehal spor s mestom Trnava. Zvončania využili blízke lúky patriace mestu ako pastviny pre vlastný dobytok a hydinu. Sťažnosť Trnavy vybavil bratislavský župan – 30. apríla 1753 zakázal provokácie zo strany Zvončanov. Dvaja župní úradníci prišli osobne napomenúť obyvateľov dediny. Nepomohlo. 25. augusta odovzdalo mesto Trnava, bratislavskému slúžnemu – Františkovi Aradimu sedem kusov dobytka, ktoré hájnici chytili v trnavskom chotári. Odhad škody spôsobenej mestu “hrdinských” obyvateľov na pár rokov upokojil. Dali o sebe opäť vedieť 29. apríla 1811 – na čele s richtárom prepadli dvoch mešťanov, ktorí sa na koči večer vracali do mesta. Bratislavská župa sa prípadom zaoberala až do marca 1812.

K histórii obce neoddeliteľne patrí achitektonicky, umelecky aj historicky najcennejší objekt – miestny kostolík, zasvätený sv. Anne.
Kostol spolu s vežou postavili v r. 1790 v klasicistickom štýle. Materiál čiastočne pochádzal z kaplnky sv. Anny. Zvyšok venovala grófka Sabinela Pállfy. Vo veži boli dva posvätené zvony.
Stavbu tvarovali ako jednoloďový pozdĺžny priestor, na ktorý nadväzuje presbytérium s polkruhovo ukončenou apsidou. Stavitelia pre celý kostol zvolili pruský typ klenby.
Pôvodný oltár, z čias stavby bol stĺpový s obrazom sv. Anny a sochami sv. Barbory a sv. Jána Nepomuckého po stranách. Archívne pramene uvádzajú rok 1875 ako rok prestavby a úpravy oltára do súčasnej podoby. Dnes ho tvorí menza so svätostánkom, za ktorým je na vysunutom ramene umiestnená lúčovitá svätožiara, obklopujúca sochy stojacej Panny Márie a sv. Anny s malým Ježiškom uprostred. Presbytérium dopĺňajú štyri plastiky na konzolách – Božské Srdce Ježišovo a sv. Jozef Pestún na ľavej strane a Srdce Panny Márie a sv. Anton Paduánsky napravo.

Na ľavej strane víťazného oblúka našiel miesto oltárik so sochou sv. Terézie z Lisieux (Ježiškovej), karmelitánky 19. st. Vo svojich pätnástich rokoch vstúpila do kláštora a snažila sa hľadať cestu “duchovného detstva”. Na podnet predstavených spísala svoje spomienky pod názvom “Dejiny duše”. Zomrela iba 24-ročná v r. 1897 na tuberkulózu.
Zobrazovali ju ako mladú karmelitánku s krížom a ružami v náručí podľa jej slov “…po svojej smrti zošlem dážď ruží”.
Za jej sochou visí maľba, ktorá bola pravdepodobne súčasťou pôvodného oltára pred prestavbou. Námet predstavuje sv. Annu ako učí svoju dcéru Máriu.
Na pravej strane je druhý bočný oltár so sochou sv. Alojza Gonzagu, vyznavača. Syn markíza z Castiglione pri Mantove mal byť pôvodne vojakom, istý čas strávil aj na kráľovskom dvore v Madride. Svetskej kariéry sa však zriekol a vstúpil do Spoločnosti Ježišovej. Vynikal pokorou, kajúcnosťou a mravnou čistotou. Počas moru v Ríme, pri ošetrovaní chorých sa nakazil a r. 1591 ako 23-ročný zomrel. Zobrazovaný ako mladý jezuita s krížom, ľaliou alebo lebkou. Niekedy má pri nohách položenú korunu –na znak odmietnutia šľachtického titulu i svetského života. Je patrónom študujúcej mládeže.

Tak ako pri predchádzajúcom oltáriku nechýba obraz – zatiaľ nevieme presne – môže predstavovať sv. Martina, biskupa z Tours, ktorý sa narodil v dnešnom Maďarsku v 4. stor. Ako rímsky vojak sa dostal do Francúzska. Pred mestom Amiens daroval žobrákovi polovicu plášťa. V noci sa mu zjavil Kristus oblečený v jeho plášti. Po tejto udalosti žil niekoľko rokov ako pustovník a rehoľník. Zvolili ho za biskupa, vysvätenie však odmietol a podľa legendy sa schoval medzi kŕdeľ husí, ale tie ho prezradili. Preto je jeho atribútom okrem žobráka, koňa a plášťa aj hus. Ďalšou možnosťou môže byť sv. Mikuláš, veľmi obľúbený svätec, biskup 4. stor. Podobne ako sv. Martin, patrí k jeho atribútom žobrák – symbol jeho milosrdenstva. Najčastejšie ale má 3 zlaté hrudy, jablká alebo mešce. Podľa legendy ich hodil v noci cez okno trom dcéram schudobneného šľachtica aby mali potrebné veno.
V lodi kostola sa nachádzajú dve pôvodné a najcennejšie sochy z hlavného oltára. Na ľavej strane sv. Barbora – panna a mučenica 3. storočia. Veľmi populárna stredoveká svätica, patrí medzi 14 pomocníkov v núdzi i medzi 4 veľké panny spolu s Katarínou, Margitou a Dorotou. Otec ju uväznil v obytnej veži, napriek tomu prijala krst. Dala prebúrať tretie okno na veži aby jej pripomínali Najsvätejšiu Trojicu. Neskôr podstúpila väzenie i mučenie, napokon ju sťal vlastný otec. V tej istej chvíli ho zasiahol a zabil blesk – preto je patrónkou delostrelcov. Hlavnými rozlišovacími znakmi sú kalich s hostiou, veža s tromi oknami a meč.
Modlili sa k nej za šťastnú hodinu smrti.

Na opačnej strane stojí socha sv. Jána Nepomuckého, mučeníka 15. stor., patróna Čiech. Dosiahol hodnosť generálneho vikára pražského arcibiskupa. Konflikt s českým kráľom Václavom IV. skončil Jánovým mučením a smrťou. Telo hodili z Karlovho mosta do Vltavy – podľa tradície nechcel prezradiť spovedné tajomstvo kráľovnej Žofie.
Jána zobrazovali v kňazskej sutane a rochete s piatimi hviezdami okolo hlavy, podľa ktorých rybári našli jeho telo v rieke. V rukách drží kríž a palmovú ratolesť – symbol mučeníctva.
Niekedy má prst na ústach – zachoval tajomstvo alebo jazyk, ktorého tkanivo podľa dobových prameňov našli pri otvorení sarkofágu neporušené.
Na oboch plastikách môžeme vidieť typické barokové zvlnenie celej postavy do tvaru písmena S.