Obec Bratislava-Rača

Najstarší archeologický nález nájdený na území Rače pochádza zo staršej doby kamennej – je to sekeromlat asi z 3. – 2. tisícročia pred n. l. Z doby osídlenia juhovýchodných svahov Malých Karpát Keltmi pochádzajú ozdobné bronzové kruhy. Nálezy sa nachádzajú v zbierkach Slovenského národného múzea v Bratislave.
Najstarší známy písomný doklad o Rači pochádza z roku 1226. Je to darovacia listina – „donácia kráľa Ondreja II. na osady Churre a Symberg, ktoré daruje zemanom Jánovi a Petrovi synom Beňadika, Mikulášovi a Štefanovi synom Reche“.
V písomných prameňoch o osídlení územia Rače z roku 1237 sa spomína osada Okol. Ležala v oblasti dnešnej železničnej stanice Bratislava-Rača. Pomenovanie svedčí o pôvodnom slovanskom osídlení. Okol alebo okolica bolo staroslovanské pomenovanie ohrady na dobytok.
V zápise pochádzajúcom z roku 1274 sa spomínajú synovia zemanov Beňadika a Raču (Racha) ako zemania z Okola v Bratislavskej stolici.
V roku 1287 bola osada Okol rozdelená na dve polovice medzi potomkov týchto zemanov. Časť pôvodnej osady sa dostala potomkom Beňadika a oddelená časť, ležiaca priamo na úpätí Malých Karpát, potomkom Raču. Podľa rodového mena zemanov Racha dostala pomenovanie najstaršia časť – osada, ktorú nazývali tiež Račišča.
Rýchlo sa rozrástla aj vďaka osídleniu novým obyvateľstvom, prevažne nemeckým, a svojím vplyvom prerástla pôvodné osady, ktoré sa tu nachádzali.
Po vpáde Tatárov v 13. storočí ostala krajina úplne spustošená a vyľudnená. Zničenú krajinu prichádzalo osídľovať predovšetkým slovanské obyvateľstvo zo severných oblastí. Kráľ však pozval do krajiny aj cudzincov.

Boli to hlavne nemeckí kolonisti zo susedných rakúskych krajín a Bavorska. Prinášali so sebou nové poznatky, kultúru a remeslá. Usadzovali sa najmä na východných svahoch Malých Karpát. Oblasť od Bratislavy až za Modru takmer ponemčili. Svojím príchodom zmenili pôvodný spôsob života a zvyklosti slovanského obyvateľstva. Prítomnosť nemeckého osídlenia v Rači dokazujú mená ako Drgala, Gschweng, Kompauer, Strokhendl, Weng, Wenzl a iné. Mnohé nemecké mená uvádzané v starých listinách sa v Rači nezachovali.
V stredoveku bola Rača pomerne veľkou osadou. Už dávnejšie mala kostol a vlastného richtára. Najstaršia písomná zmienka o kostole je z roku 1390. Najstaršia zachovaná zmienka o richtárovi – menom Martin – je z roku 1358.
Väčšie majetky patrili v 13. a 14. storočí šľachte – zemianskej rodine Racha, grófovi Dominikovi z Uzuru, Františkovi Farkašovi, rodine bratislavského richtára Jakuba a uhorskej kráľovnej. Ostatným patrili len menšie podiely v chotári. Vlastníci pozemkov sa často menili. Sedliaci nevlastnili pôdu. Všetka pôda bola buď kráľovská, cirkevná, alebo pánska. Pánska pôda sa delila na dominikál a na rustikál. Dominikál obrábal priamo sám majiteľ a sedliaci bez všetkých práv. Rustikál dával pán do nájmu sedliakom. V dobe pred kolonizáciou na užívanie doživotné a nededičné, po kolonizácii na užívanie doživotné a dedičné. Sedliak platil svojmu pánovi za tieto pozemky činžu.
Z roku 1399 pochádza listina, kde „Kral Sygmund dawa slobodu Mihalowy synowy Dominika a Janowy synowy Benedika Uzur v Osade Račišči Szibenicu wystawit“.
V polovici 15. storočia patrila Rača k devínskemu panstvu, ktorého majiteľom bol v tom čase palatín Mikuláš Garay.

Neskôr sa na vlastníctve majetkov v Rači podieľali grófi zo Svätého Jura a Pezinka, ako je uvedené v listine z roku 1465, v ktorej kráľ Matyáš vydal štatutorský mandát na stránku grófa od Sv. Jura a Pezinka ohľadom kúrie v Račišči, Cherlove a v Uzure. V listine z roku 1473 kráľ Matyáš udelil milosť Pavlovi Reche, ktorý bol obžalovaný ako zbojník, a tento list bol publikovaný pred bratislavskou kapitulou. Táto listina je poslednou písomnou pamiatkou z 15. storočia týkajúcou sa Rače.
V roku 1527 sa časť obce dostala do majetku Báthoryovcov, ktorým patrilo i devínske panstvo. Títo ju dali v roku 1583 do zálohu kastelánovi devínskeho hradu Michalovi Bayovi, ktorý sa tak stal majiteľom časti obce Rača.
V 16. storočí patrila obec dvom zemepánom, preto mala aj dvoch richtárov.
Jedna časť patrila Michalovi Bayovi a druhá Františkovi Farkašovi. V listine z roku 1596 nájdeme rozkaz kráľa Rudolfa, aby po smrti Františka Farkaša jeho majetok pripadol kráľovskému fiskusovi. Kráľ takto rozhodol preto, že František Farkaš stále vyvolával spory kvôli viniciam.
V dobe reformácie prišli do Račišdorfu ďalší nemeckí kolonisti, ktorí posilnili svojich krajanov z 13. storočia. Nemecká menšina bola privilegovaná pozývajúcim zemepánom a slovenské obyvateľstvo bolo zatlačené do úzadia.

V roku 1526 v bitke pri Moháči bolo uhorské vojsko porazené. Týmto sa otvorila Turkom cesta do vnútra Uhorska, čo bolo príčinou vysťahovania chorvátskeho a srbského obyvateľstva. Keď Turci v roku 1557 dobyli hrad Kostajnicu, ležiaci na rieke Une, ktorá bola hraničnou pevnosťou medzi Bosnou a Chorvátskom, z obsadených území odchádza srbská a chorvátska šľachta a s ňou i obyvateľstvo. Ako sa spomína v Pamätnej knihe obce Račišdorf, napísal jezuitský historik Ján Segedy toto: „Zo Slavónie sa vysťahovali mnohí sedliaci do Uhorska – jedni v dôsledku hladu, iní zo strachu pred Turkom... Niektorí našli útočište i v Bratislavskej stolici.“ Do okolia Bratislavy prichádzali najviac vysťahovalci z Chorvátska. Chorvátske rodiny po čase splynuli s pôvodným obyvateľstvom, a tak posilnili slovanskú časť obyvateľstva. Doteraz medzi pôvodnými obyvateľmi Rače prevládajú chorvátske mená s koncovkou „ič“, ako Benčič, Bednarič, Ďurďovič, Halinkovič, Husarovič, Polakovič a pod.
Chorvátsky pôvod mal aj gróf Siegfried Kolonich (Kolonič), zeman Račišdorfu, rytier zlatej ostrohy, evanjelický magnát, ktorého kráľ Maximilián I. (1564 – 1576) obdaril vysokými úradmi a mocou a vyvolil si ho za svojho radcu.
V druhej polovici 16. storočia dostala Rača viaceré výsady a bola povýšená na mestečko.
Roku 1606 sa Rača stáva majetkom Jána Kegleviča, ktorý pochádzal zo starej chorvátskej rodiny, a jeho manželky Zuzany Bayovej, dcéry Michala Baya.

Roku 1635 získava Raču i devínske panstvo palatín Pálffy z Erdödu. Ďalej tu mali majetky Törökovci, paulíni z Mariánky a trnavskí jezuiti. Pálffyovský rod malackej línie si udržal toto vlastníctvo až do prvej pozemkovej reformy. Z roku 1637 sa zachovala listina, citácia palatína Esterházyho na stránku Jána Gyulay proti Jánovi Draškovičovi pre zemanskú porciu Farkašovskú v Račišdorfe. Ďalšou zachovanou listinou je komposionálny mandát Jána Drugheta z Homanej, krajinského richtára, na stránku Štefana Schepfela pre dom Michala Schepfle v mestečku Račišdorfe.
Z roku 1647 pochádza rozkaz krajinského rychtára Jána Pálffyho daný bratislavskej kapitule, aby na stránku Jána Draškoviča palatína, proti račišdorfským obyvateľom, ktorí mu vozy a statok zajali a záreštovali, investignáciu učinila.
Z roku 1654 sa zachoval štatútorský list na stránku Juraja Horvatha-Kiševiča, sekretára kráľovskej komory, a jeho manželky Františky Rakonickej pre uhelný dom (nárožný dom – pozn. L. H.) v mestečku Račišči od Františka Kegleviča kúpený s kráľovským privolením, ale mu ho dedičia po Pavlovi Pálffyovi a jeho manželka Františka Khanin kontradikovala.
Z roku 1656 je doložená relácia Juraja Jaškay, vikára mariatalských paulínov, pre jednu kúriu v Račišdorfe prislúchajúcu rodine Jezernickej.

V roku 1698 sa Rača spomína v dvoch listinách. V jednej sa píše, že palatín Pavel Esterházy v osade Račišdorf jednu celú kúriu Jána Botha a pol kúrie Gašpara Csomora, poneváč pristali k rebelantovi Imrichovi a poldruhej kúrie Martinovi Karocsonyovi bez potomkov zomrelému odobral a donáciou daroval Ladislavovi Petrovayimu a Ondrejovi Rőthovi, avšak Alžbeta Markusová, František Egyházy, Anna a Helena Karácsonyová ich kontradikovali, a preto sú k súdu volaní. Podľa druhej listiny Rőth a Petrovay spor pred súdom prehrali.
Po skončení stavovských povstaní ostala Rača zničená a vyplienená. Podľa portálneho súpisu z roku 1712 bolo na území Rače 131 poddanských rodín, šestnásť rodín želiarov s domami a dve želiarske rodiny bez domov. Dve usadlosti boli osminové, 81 usadlostí šestnástinové a 66 usadlostí dvaatridsatinové. Viníc bolo 55 hektárov, v roku 1720 už 75 hektárov a polí 20 hektárov.
V roku 1732 sa udiala jedna z najtragickejších udalostí v histórii Rače. V máji jedného dňa popoludní vypukol na hornom konci (Alsterova ulica) požiar, ktorý sa za silného vetra rýchlo rozšíril a v priebehu hodiny padlo ohňu za obeť 93 domov a 7 ľudí. Zhorela aj katolícka fara a vtedajší farár Juraj Prukker si zachránil len holý život. Od tejto doby sú písané nové matriky a kronika.

Roku 1768 vydala cisárovná Mária Terézia úradný a všeobecne platný urbár. Nový urbár uviedli v Rači do platnosti 21. apríla 1768. V tom čase bola Rača najväčšia z obcí, ktoré dnes patria k Bratislave. Mala 229 poddanských domov. Urbársky súpis zahŕňa spolu 276 daňových poplatníkov, čo bol vtedy najvyšší počet.
V Rači prevládalo už slovenské obyvateľstvo a vyžiadalo si, aby všetky záležitosti, ktoré sa ho týkali, vybavovali na obecnom dome po slovensky. Prevládajúcim jazykom miestneho obyvateľstva bola slovenčina.