SVIATKY JARI – ako ich ľudia oslavovali kedysi?

0 hodnotení
Príchod jari prináša ľudstvu nádej, nové impulzy a perspektívu pre ďalšie pokračovanie rodu. Generácie pred nami verili, že toto obdobie treba primerane uctiť, aby bol prichádzajúci rok hojný, radostný a plodný, lebo to zabezpečí prosperitu rodine, obci a štátu. Preto bolo verejným záujmom, aby sa z osláv nevynechala žiadna oslava ani rituál, ktorý generácie predkov starostlivo vytvorili. V súčasnosti vidíme už len malú časť slávností, ktoré boli pre našich predchodcov bytostne dôležité. Ich dnešná podoba odráža zvyšky antických, germánskych alebo slovanských tradícií – spolu s príbehom o znovuzrodení Ježiša Krista.

V antickom Ríme

Antický Rím bol miestom, kde sa miestne tradície Latinov, Sabinov a Samnitov postupne obohacovali novými vplyvmi Grékov, Etruskov, Egypťanov alebo národov z Blízkeho východu. V najdôležitejších sviatkoch rešpektovali tradíciu jednotlivých kultúr (možno pre istotu, aby si nerozhnevali cudzích bohov) a vytvárali sviatky spoločné pre širší okruh obyvateľov. Príchod jari a oslavy plodnosti boli súčasťou života ešte pred založením mesta. Rimania oficiálne vítali novú vegetačnú sezónu vždy na sviatok založenia Chrámu bohyne Concordie, v deň februárových non (5. februára). Od tohto dňa bolo dovolené v Ríme oficiálne vykonávať poľnohospodárske práce – siať a sadiť. Aby proces plodnosti a úrodnosti posilnili a zároveň vyhnali zlé sily, slávili o desať dní (15. februára) sviatok Luperkálií. Počas tejto udalosti obetovali luperkovia (mladí zasvätenci kultu) capa a psa. Z ich koží si vyrobili remene (lat. februa) a následne sa sporo odetí alebo nahí vydali medzi občanov Ríma a remeňmi bičovali okoloidúcich, najmä ženy. Hlavnou úlohou tohto „šibacieho“ rituálu bolo posilniť plodnosť a tehotným uľahčiť pôrod. Na pamiatku týchto udalostí nám ostal názov mesiaca – február.

Pri príležitosti iného jarného sviatku – Liberálií (17. marca) Rimania obetovali bohom Liberovi, jeho partnerke Libere, ďalej bohyni obilia Ceres a bohovi vína Dionýzovi med, víno a koláčiky, aby si zaistili hojnosť najmä plodov, z ktorých vyrábali tekuté výrobky ako víno, med, medovinu alebo ovocné šťavy. Počas týchto sviatkov sa chlapci vo veku 14 až 16 rokov oficiálne stávali mužmi a dostávali svoju prvú mužskú tógu.

Rímske náboženstvo poznalo aj mýty v príbehoch o znovuzrodení po smrti (Isis vzkriesila Hora, Kybelé oživila Attisa, Dionýzos umrel a znovu ožil po zásahu Dia a pod.) a časť rituálov sa odohrávala na jar. Jednou z podmienok zasvätenia do týchto kultov bola mlčanlivosť, preto nám kňazi ani príslušníci náboženských obcí nezanechali priame informácie o presných termínoch, priebehu alebo detailoch obradov.

U Germánov či Slovanov

O náboženských zvykoch národov ako Germáni, Slovania alebo Kelti máme zo staroveku zachovaných len veľmi málo písomných zmienok a tie pochádzajú z archívov Rimanov alebo Grékov. Viac informácií o menách božstiev, tradíciách a rituáloch sa dozvedáme zo stredovekých textov alebo od etnografov. Vďaka tomu vieme, že mnohé zo starých mien a tradícií pretrvali v rôznych podobách po celej Európe dodnes. Zo zmienok Bedu Ctihodného (žil v 7. stor. n. l.) vieme, že Germáni uctievali bohyňu Ostaru (alternatív. Ēostre), ktorej symbolom bol zajac a mláďa vtáčika. Bola ochrankyňou všetkých detí a mláďat. Ak vám jej meno pripomína anglické slovo Easter (prekl. Veľká noc), nie je to náhoda. Bola bohyňou jari a plodnosti. Germáni podľa nej pomenovali celý mesiac, ktorý zodpovedá dnešnému aprílu. Spolu s ňou sa symbolom osláv jari a jarnej rovnodennosti stal spomínaný zajačik alebo vajce, ktoré s podobným symbolickým významom poznáme aj z územia obývaného Slovanmi. O farbení vajíčok pred rozšírením kresťanstva v Európe máme málo informácií. Vieme, že Ostarin zajko ich zafarbené roznášal po krajine ako dar pre deti. Vajíčka znášané vtáctvom v tomto období sa stali neoddeliteľnou súčasťou symboliky spojenej s príchodom jari.

Súčasťou osláv jarnej rovnodennosti boli aj očistné rituály, ktoré mali ľudí, zvieratá i obydlia očistiť od zlých síl, chorôb a nešťastia. Bolo možné obrátiť sa na živly a pomôcť si ohňom (dymom), vodou alebo dotykom (vŕby, brezy, iných rastlín...). Najznámejším obradom využívajúcim oheň počas osláv jari je pálenie Moreny, zosobnenia smrti, zimy a chorôb. Mohlo mu predchádzať vydymovanie príbytkov rôznymi bylinami a pálenie starých, poškodených alebo inak určených predmetov. Očista vodou spočívala v omytí predmetu, zvieraťa, časti tela alebo celého človeka vodou. V mladšom období je tento rituál nahradený pokropením osoby vodou. Ide o rituál starý ako ľudstvo samo, preto predpokladáme, že ho pri vítaní jari mohli používať aj Germáni alebo Slovania. Mimoriadny význam dosiahol s príchodom kresťanstva.

Zjavne využívaným prostriedkom na čistenie a zároveň prenesenie sily „dotykom“ boli mladé prúty, najčastejšie z vŕb. Výber stromu a jeho použitie bolo pre Germánov či Slovanov mimoriadne dôležité – každý druh strom mohol byť určený na iné použitie. Symbolické bitie vŕbovými prútmi malo odohnať zlých duchov a zaručiť plodnosť, zdravie, šťastie. Sila, húževnatosť a energia vŕby mala byť prenesená na osobu, ktorá bola vyšľahaná. Viera v silu tohto stromu bola pre našich predkov mimoriadne významná. Slovenské dievčatá sa na Veľký piatok česali pod vŕbami, aby mali pekné vlasy. Prúty vŕby odtrhnutej na Kvetnú nedeľu chránili domy pred bleskami a požiarmi a verilo sa, že dokážu uhasiť aj oheň v krbe. A jahňady vysvätené v tento deň sa dávali do obilia, aby chránili úrodu pred živelnými pohromami, zajacmi alebo dobytok pred čarodejnicami (a chorobami).

Určite ste spoznali pôvod šibania a oblievania, ktoré prekonali viac ako tisícročie a popri kresťanskej tradícii zostali dodnes súčasťou veľkonočných tradícií. Zaujímavé je, že „polievačka“ je dnes rozšírená najmä na východe Slovenska a „šibačka“ na západe územia. Ak budeme veriť starým kúzlam, tak najzdravšie a najveselšie dievčatá a ženy musia žiť na strednom Slovensku, pretože tu sa obe tradície stretávajú a používajú naraz.

Kresťanská tradícia

Napriek tomu, že ste možno v opise spoznali pôvod niektorých tradícií, súčasné oslavy jarnej rovnodennosti u nás najviac sformovalo kresťanstvo. Príbeh ukrižovania Ježiša Krista, ktorý počas židovského sviatku Pesach/Pascha vstal z mŕtvych, dal niektorým starým obradom nový rozmer a priniesol nové, nemenej dôležité. Vďaka kresťanstvu má táto oslava jednotne stanovený dátum. Stalo sa tak počas Nicejského koncilu (v roku 325 n. l.) za vlády rímskeho cisára Konštantína Veľkého. Vtedy bol dátum začiatku Veľkej noci stanovený na prvý piatok po prvom jarnom splne. Začiatok jarnej rovnodennosti stanovili počas týchto výpočtov vždy na 21. marca. Viete, že rozdiel medzi gregoriánskym a juliánskym kalendárom spôsobuje, že pravoslávna cirkev oslavuje aj tento sviatok o 13 dní neskôr?

Kresťanským symbolom úzko spojeným s Veľkou nocou je veľkonočný baránok, ktorý bol rozšírený už v staršej tradícii ako symbol „božieho stáda“. Kresťania ho zobrazujú s víťaznou vlajkou, symbolom vzkriesenia. Spolu s ním sa často objavuje symbolický kríž, dnes najdôležitejší symbol kresťanstva. V jednoduchej konštrukcii sa spája v jedinom bode ľudský a božský svet. Jeho tvar nás spája aj s okamihom ukrižovania Krista (aj keď história pozná aj niekoľko iných krížov).

Nájdeme ho napríklad na slávnostnom veľkonočnom stole, pretože kresťanská tradícia sa prejavila aj v gastronómii. Praclíky boli pôvodne pokrm pripravovaný na Veľkú noc v kláštoroch a mali pripomínať modliaceho sa človeka so skríženými rukami. Neoddeliteľnou súčasťou Bielej soboty je mazanec s vyrezaným alebo inak vyzdobeným krížom.

Kresťanstvo vo svojich obradoch využíva často symboly ohňa a vody, ktoré sa stali neoddeliteľnou súčasťou jeho rituálov. V noci počas liturgie na Bielu sobotu je zapálený svätý veľkonočný oheň a od neho sa zapaľujú veľkonočné sviece, ktoré sú odnesené do kostola. Oheň tu symbolizuje život, vzkriesenie Ježiša Krista. Veľkonočné sviece sú zapaľované len od Veľkej noci do Letníc (50 dní) a potom len počas krstov a pohrebov, aby pripomínali vzkriesenie a prechod cez bránu smrti.

Pokiaľ chcelo byť kresťanstvo počas stredoveku prijaté všetkými obyvateľmi, muselo zrejme akceptovať časť starších tradícií a zvykov, prípadne ich zaradilo do svojich rituálov. Zmienky o zajacovi nájdeme už v Starom zákone, kde bol pôvodne označený za nečisté zviera, až v neskoršom období bol v Byzancii znakom Krista, chudoby a pokory.

Vajíčka a ich farbenie malo v stredoveku i novoveku svoj symbolický význam i v kresťanstve. Ľudia sa vyhýbali modrej, ktorá znamenala smútok, namiesto nej uprednostňovali žltú, zelenú a najčastejšie červenú, pripomínajúcu krv Ježiša Krista. Uvarené vajíčka červenej farby sú dodnes súčasťou rituálov a liturgie najmä v pravoslávnej cirkvi, kedy ich prasknutie/rozbitie symbolizuje očistenie od hriechu a nový život vďaka zmŕtvychvstaniu Ježiša Krista. Šibanie vŕbovými prútmi, ktoré má prinášať zdravie a plodnosť (a odháňať zlých duchov), slúži kresťanom tiež na pripomenutie bičovania Ježiša Krista pred ukrižovaním. Vŕba a jej vetvičky zohrali v našich zemepisných šírkach ešte jednu významnú úlohu. V období jari nahradili bahniatka (maňušky, baburky, jahňady) palmové ratolesti, ktoré majú symbolizovať život a víťazstvo Krista nad smrťou a hriechom. Posvätené na Kvetnú nedeľu chránia hospodárstvo.

Sviatky Veľkej noci nie sú len obdobím „predĺženého víkendu“, ako to možno dnes niekto nazýva. Predchádza im 40-dňový pôst, počas ktorého sa kedysi nesmelo konzumovať mäso a niekde aj vajíčka. Veľká noc dnes v sebe spája rituály našich dávnych predkov spojené s príbehom Ježiša Krista a jeho zmŕtvychvstaním. Budete tento rok vajíčka kupovať, alebo si skúsite vyrobiť s deťmi vlastné, originálne a s trochou vášho príbehu?

Aktualizované dňa: 6.6.2019

Miroslava Daňová

Zobraziť viac

SVIATKY JARI – ako ich ľudia oslavovali kedysi?

Príchod jari prináša ľudstvu nádej, nové impulzy a perspektívu pre ďalšie pokračovanie rodu. Generácie pred nami verili, že toto obdobie treba primerane uctiť, aby bol prichádzajúci rok hojný, radostný a plodný, lebo to zabezpečí prosperitu rodine, obci a štátu. Preto bolo verejným záujmom, aby sa z osláv nevynechala žiadna oslava ani rituál, ktorý generácie predkov starostlivo vytvorili. V súčasnosti vidíme už len malú časť slávností, ktoré boli pre našich predchodcov bytostne dôležité. Ich dnešná podoba odráža zvyšky antických, germánskych alebo slovanských tradícií – spolu s príbehom o znovuzrodení Ježiša Krista.

V antickom Ríme

Antický Rím bol miestom, kde sa miestne tradície Latinov, Sabinov a Samnitov postupne obohacovali novými vplyvmi Grékov, Etruskov, Egypťanov alebo národov z Blízkeho východu. V najdôležitejších sviatkoch rešpektovali tradíciu jednotlivých kultúr (možno pre istotu, aby si nerozhnevali cudzích bohov) a vytvárali sviatky spoločné pre širší okruh obyvateľov. Príchod jari a oslavy plodnosti boli súčasťou života ešte pred založením mesta. Rimania oficiálne vítali novú vegetačnú sezónu vždy na sviatok založenia Chrámu bohyne Concordie, v deň februárových non (5. februára). Od tohto dňa bolo dovolené v Ríme oficiálne vykonávať poľnohospodárske práce – siať a sadiť. Aby proces plodnosti a úrodnosti posilnili a zároveň vyhnali zlé sily, slávili o desať dní (15. februára) sviatok Luperkálií. Počas tejto udalosti obetovali luperkovia (mladí zasvätenci kultu) capa a psa. Z ich koží si vyrobili remene (lat. februa) a následne sa sporo odetí alebo nahí vydali medzi občanov Ríma a remeňmi bičovali okoloidúcich, najmä ženy. Hlavnou úlohou tohto „šibacieho“ rituálu bolo posilniť plodnosť a tehotným uľahčiť pôrod. Na pamiatku týchto udalostí nám ostal názov mesiaca – február.

Pri príležitosti iného jarného sviatku – Liberálií (17. marca) Rimania obetovali bohom Liberovi, jeho partnerke Libere, ďalej bohyni obilia Ceres a bohovi vína Dionýzovi med, víno a koláčiky, aby si zaistili hojnosť najmä plodov, z ktorých vyrábali tekuté výrobky ako víno, med, medovinu alebo ovocné šťavy. Počas týchto sviatkov sa chlapci vo veku 14 až 16 rokov oficiálne stávali mužmi a dostávali svoju prvú mužskú tógu.

Rímske náboženstvo poznalo aj mýty v príbehoch o znovuzrodení po smrti (Isis vzkriesila Hora, Kybelé oživila Attisa, Dionýzos umrel a znovu ožil po zásahu Dia a pod.) a časť rituálov sa odohrávala na jar. Jednou z podmienok zasvätenia do týchto kultov bola mlčanlivosť, preto nám kňazi ani príslušníci náboženských obcí nezanechali priame informácie o presných termínoch, priebehu alebo detailoch obradov.

U Germánov či Slovanov

O náboženských zvykoch národov ako Germáni, Slovania alebo Kelti máme zo staroveku zachovaných len veľmi málo písomných zmienok a tie pochádzajú z archívov Rimanov alebo Grékov. Viac informácií o menách božstiev, tradíciách a rituáloch sa dozvedáme zo stredovekých textov alebo od etnografov. Vďaka tomu vieme, že mnohé zo starých mien a tradícií pretrvali v rôznych podobách po celej Európe dodnes. Zo zmienok Bedu Ctihodného (žil v 7. stor. n. l.) vieme, že Germáni uctievali bohyňu Ostaru (alternatív. Ēostre), ktorej symbolom bol zajac a mláďa vtáčika. Bola ochrankyňou všetkých detí a mláďat. Ak vám jej meno pripomína anglické slovo Easter (prekl. Veľká noc), nie je to náhoda. Bola bohyňou jari a plodnosti. Germáni podľa nej pomenovali celý mesiac, ktorý zodpovedá dnešnému aprílu. Spolu s ňou sa symbolom osláv jari a jarnej rovnodennosti stal spomínaný zajačik alebo vajce, ktoré s podobným symbolickým významom poznáme aj z územia obývaného Slovanmi. O farbení vajíčok pred rozšírením kresťanstva v Európe máme málo informácií. Vieme, že Ostarin zajko ich zafarbené roznášal po krajine ako dar pre deti. Vajíčka znášané vtáctvom v tomto období sa stali neoddeliteľnou súčasťou symboliky spojenej s príchodom jari.

Súčasťou osláv jarnej rovnodennosti boli aj očistné rituály, ktoré mali ľudí, zvieratá i obydlia očistiť od zlých síl, chorôb a nešťastia. Bolo možné obrátiť sa na živly a pomôcť si ohňom (dymom), vodou alebo dotykom (vŕby, brezy, iných rastlín...). Najznámejším obradom využívajúcim oheň počas osláv jari je pálenie Moreny, zosobnenia smrti, zimy a chorôb. Mohlo mu predchádzať vydymovanie príbytkov rôznymi bylinami a pálenie starých, poškodených alebo inak určených predmetov. Očista vodou spočívala v omytí predmetu, zvieraťa, časti tela alebo celého človeka vodou. V mladšom období je tento rituál nahradený pokropením osoby vodou. Ide o rituál starý ako ľudstvo samo, preto predpokladáme, že ho pri vítaní jari mohli používať aj Germáni alebo Slovania. Mimoriadny význam dosiahol s príchodom kresťanstva.

Zjavne využívaným prostriedkom na čistenie a zároveň prenesenie sily „dotykom“ boli mladé prúty, najčastejšie z vŕb. Výber stromu a jeho použitie bolo pre Germánov či Slovanov mimoriadne dôležité – každý druh strom mohol byť určený na iné použitie. Symbolické bitie vŕbovými prútmi malo odohnať zlých duchov a zaručiť plodnosť, zdravie, šťastie. Sila, húževnatosť a energia vŕby mala byť prenesená na osobu, ktorá bola vyšľahaná. Viera v silu tohto stromu bola pre našich predkov mimoriadne významná. Slovenské dievčatá sa na Veľký piatok česali pod vŕbami, aby mali pekné vlasy. Prúty vŕby odtrhnutej na Kvetnú nedeľu chránili domy pred bleskami a požiarmi a verilo sa, že dokážu uhasiť aj oheň v krbe. A jahňady vysvätené v tento deň sa dávali do obilia, aby chránili úrodu pred živelnými pohromami, zajacmi alebo dobytok pred čarodejnicami (a chorobami).

Určite ste spoznali pôvod šibania a oblievania, ktoré prekonali viac ako tisícročie a popri kresťanskej tradícii zostali dodnes súčasťou veľkonočných tradícií. Zaujímavé je, že „polievačka“ je dnes rozšírená najmä na východe Slovenska a „šibačka“ na západe územia. Ak budeme veriť starým kúzlam, tak najzdravšie a najveselšie dievčatá a ženy musia žiť na strednom Slovensku, pretože tu sa obe tradície stretávajú a používajú naraz.

Kresťanská tradícia

Napriek tomu, že ste možno v opise spoznali pôvod niektorých tradícií, súčasné oslavy jarnej rovnodennosti u nás najviac sformovalo kresťanstvo. Príbeh ukrižovania Ježiša Krista, ktorý počas židovského sviatku Pesach/Pascha vstal z mŕtvych, dal niektorým starým obradom nový rozmer a priniesol nové, nemenej dôležité. Vďaka kresťanstvu má táto oslava jednotne stanovený dátum. Stalo sa tak počas Nicejského koncilu (v roku 325 n. l.) za vlády rímskeho cisára Konštantína Veľkého. Vtedy bol dátum začiatku Veľkej noci stanovený na prvý piatok po prvom jarnom splne. Začiatok jarnej rovnodennosti stanovili počas týchto výpočtov vždy na 21. marca. Viete, že rozdiel medzi gregoriánskym a juliánskym kalendárom spôsobuje, že pravoslávna cirkev oslavuje aj tento sviatok o 13 dní neskôr?

Kresťanským symbolom úzko spojeným s Veľkou nocou je veľkonočný baránok, ktorý bol rozšírený už v staršej tradícii ako symbol „božieho stáda“. Kresťania ho zobrazujú s víťaznou vlajkou, symbolom vzkriesenia. Spolu s ním sa často objavuje symbolický kríž, dnes najdôležitejší symbol kresťanstva. V jednoduchej konštrukcii sa spája v jedinom bode ľudský a božský svet. Jeho tvar nás spája aj s okamihom ukrižovania Krista (aj keď história pozná aj niekoľko iných krížov).

Nájdeme ho napríklad na slávnostnom veľkonočnom stole, pretože kresťanská tradícia sa prejavila aj v gastronómii. Praclíky boli pôvodne pokrm pripravovaný na Veľkú noc v kláštoroch a mali pripomínať modliaceho sa človeka so skríženými rukami. Neoddeliteľnou súčasťou Bielej soboty je mazanec s vyrezaným alebo inak vyzdobeným krížom.

Kresťanstvo vo svojich obradoch využíva často symboly ohňa a vody, ktoré sa stali neoddeliteľnou súčasťou jeho rituálov. V noci počas liturgie na Bielu sobotu je zapálený svätý veľkonočný oheň a od neho sa zapaľujú veľkonočné sviece, ktoré sú odnesené do kostola. Oheň tu symbolizuje život, vzkriesenie Ježiša Krista. Veľkonočné sviece sú zapaľované len od Veľkej noci do Letníc (50 dní) a potom len počas krstov a pohrebov, aby pripomínali vzkriesenie a prechod cez bránu smrti.

Pokiaľ chcelo byť kresťanstvo počas stredoveku prijaté všetkými obyvateľmi, muselo zrejme akceptovať časť starších tradícií a zvykov, prípadne ich zaradilo do svojich rituálov. Zmienky o zajacovi nájdeme už v Starom zákone, kde bol pôvodne označený za nečisté zviera, až v neskoršom období bol v Byzancii znakom Krista, chudoby a pokory.

Vajíčka a ich farbenie malo v stredoveku i novoveku svoj symbolický význam i v kresťanstve. Ľudia sa vyhýbali modrej, ktorá znamenala smútok, namiesto nej uprednostňovali žltú, zelenú a najčastejšie červenú, pripomínajúcu krv Ježiša Krista. Uvarené vajíčka červenej farby sú dodnes súčasťou rituálov a liturgie najmä v pravoslávnej cirkvi, kedy ich prasknutie/rozbitie symbolizuje očistenie od hriechu a nový život vďaka zmŕtvychvstaniu Ježiša Krista. Šibanie vŕbovými prútmi, ktoré má prinášať zdravie a plodnosť (a odháňať zlých duchov), slúži kresťanom tiež na pripomenutie bičovania Ježiša Krista pred ukrižovaním. Vŕba a jej vetvičky zohrali v našich zemepisných šírkach ešte jednu významnú úlohu. V období jari nahradili bahniatka (maňušky, baburky, jahňady) palmové ratolesti, ktoré majú symbolizovať život a víťazstvo Krista nad smrťou a hriechom. Posvätené na Kvetnú nedeľu chránia hospodárstvo.

Sviatky Veľkej noci nie sú len obdobím „predĺženého víkendu“, ako to možno dnes niekto nazýva. Predchádza im 40-dňový pôst, počas ktorého sa kedysi nesmelo konzumovať mäso a niekde aj vajíčka. Veľká noc dnes v sebe spája rituály našich dávnych predkov spojené s príbehom Ježiša Krista a jeho zmŕtvychvstaním. Budete tento rok vajíčka kupovať, alebo si skúsite vyrobiť s deťmi vlastné, originálne a s trochou vášho príbehu?

zdieľaj na
Spracoval: Miroslava Daňová
Aktualizované dňa: 6.6.2019


Mohlo by ťa zaujať