Rimania postavili prvú pevnosť na ľavom brehu Dunaja v Iži - v predpolí légiového tábora Brigetio - za vlády cisára Marca Aurélia (161-180), v období tzv. markomanských vojen. Tento drevozemný tábor zanikol po krátkom čase požiarom pri nečakanom germánskom útoku.
Počas jednej z trestných výprav v závere markomanských vojen tu v blízkosti zrejme už spustošenej pevnosti krátkodobo táborilo niekoľko rímskych vojenských oddielov v dočasných poľných opevneniach.
Koncom 2. storočia postavili Rimania v predpolí Brigetia na mieste zničeného drevozemného tábora kamenný kastel.
Počas vojnových udalostí okolo polovice 3. storočia bol kastel značne poškodený. V 4. storočí za vlády Konštantínovcov sa uskutočnila rozsiahla prestavba opevnenia kastela. Za vlády cisára Valentiniana I. (364-375) došlo k posledným stavebným úpravám kastela. Zrejme krátko po jeho smrti bola táto pevnosť vyplienená alebo opustená. Koncom 4. a začiatkom 5. storočia územie kastela obývali zmiešané skupiny domácich Germánov a prisťahovalcov. Po ich odchode zostal tento priestor neosídlený. V 10. storočí bola neďaleko od bývalej rímskej pevnosti založená menšia osada. Jej obyvatelia tu pochovali svojich nebožtíkov.
Za vlády cisára Augusta (27 pred Kr. - 14 po Kr.) okolo zmeny letopočtov rozšírili Rimania svoju moc do strednej Európy a posunuli hranice impéria až k Dunaju. Na podmanenom území medzi východnými Alpami a Dunajom, kde dovtedy žili prevažne panónske a keltské kmene, čoskoro zriadili novú provinciu Panóniu. Tok Dunaja sa na nasledujúce štyri storočia stal jej severnou i východnou hranicou, a zároveň aj hranicou celej Rímskej ríše.
V rovnakom období začali do oblastí severne od stredného Dunaja prenikať kmene germánskych Svébov. Na území dnešnej južnej Moravy a Dolného Rakúska sa usídlili Markomani, na juhozápadnom Slovensku Kvádi. Vzájomné rímsko-germánske vzťahy sa v 1. stor. po Kr. spočiatku vyvíjali priaznivo. Germánski králi ako kvádsky Vannius, ale aj jeho následníci Vangio, Sido a Italicus sa síce stali vazalmi Rimanov, náležite však využívali polohu svojich sídiel. Významne ťažili z darov za zachovávanie priateľstva a mieru i z pohraničnej výmeny, ale najmä z diaľkového obchodu na tzv. Jantárovej ceste, ktorá viedla od severného Jadranu až k Baltu. Jej jednotlivé vetvy prechádzali práve markomanským a kvádskym územím. Znateľný nárast obyvateľstva, ako aj znásobenie sily i moci zadunajských Germánov sa už koncom 1. stor. prejavilo v snahe vymaniť sa z vazalskej závislosti.
Rímska pevnosť v Iži sa stala predmetom vedeckého bádania až koncom 19., a najmä v 20. storočí. Terajšie poznatky o jej dejinách a stavebnom vývoji sú výsledkom viacerých archeologických výskumov. Prvý z nich viedol ižiansky rodák, vášnivý archeológ-amatér János Tóth-Kurucz (5.5.1878 Iža - 6.3.1969 Dunaalmás). Rímska pevnosť v jeho rodisku ho natoľko zaujala, že hoci pôsobil ako stredoškolský profesor v Budapešti, niekoľko rokov sa venoval jej skúmaniu. Počas výkopávok v rokoch 1906-1909, 1912 a 1913 sa mu podarilo odkryť a dokumentovať veľkú časť jej areálu. Zostavil pôdorysný plán pevnosti, ktorý je v mnohom platný až dodnes. Výsledky svojich vykopávok priebežne publikoval a zhrnul i v monografii o panónskom limite.
Na jeho priekopnícku činnosť nadviazal v roku 1932 Jaroslav Böhm výskumom vonkajšieho priekopového opevnenia. Rozsiahle terénne práce sa tu uskutočnili v rokoch 1955-1956 pod vedením Bedřicha Svobodu, výskum v roku 1957 viedla Mária Lamiová-Schmiedlová. Garantom súčasného archeologického výskumu, pamiatkovej obnovy a prezentácie tejto antickej stavebnej pamiatky je od roku 1978 Archeologický ústav SAV v Nitre.
Česky
Anglicky
Maďarsky
Nemecky