Obec Baláže

Obec leží na južných svahoch Starohorských vrchov v nadmorskej výške 538 m.n.m .
O starobylosti osídlenia svedčia mnohé archeologické výskumy v okolí. Nálezom bronzových mečov liptovského typu je dokázané osídlenie už z doby bronzovej (1250 – 750 pred Kr.). V chotári obce sa nachádza archeologické nálezisko Hrádok, vyhlásené za chránenú kultúrnu pamiatku. Hrádok bol obývaný v období popolnicových polí a dobe laténskej, čo dokazujú nálezy črepín stradonického typu. Vzácne sú aj archeologické vykopávky z doby rímskej, najmä pozlátená spona zo striebra, prasleny, perly, Trajánov denár a iné.
Po 1. svetovej vojne tu miestni obyvatelia objavili depot (poklad) strieborných mincí. To vyvolalo divokú naháňačku a miestni rozkopali čo sa dalo. Zakročiť museli aj policajti. Najstaršia písomná zmienka pochádza z roku 1529, kde sa Baláže spomínajú pod názvom HUTTAE LYPTZYCZAE. Postupom času sa menil aj názov, napríklad : gaza Lyptzcicz (1531), Lypschersaifen (1540), Balass (1780), Ballasch (1802), Balás (1837), Baláže, Bláže (1948) až po súčasný názov Baláže (1964).
Osada vznikla v 2. polovici 15. storočia okolo dvoch šmelcovacích hút na spracovanie medi na surovo pri potoku Ľupčica, ktoré postavil banskobystrický ťažiar Ján Kolman.
Po ňom, do roku 1496 tu tavili medenú rudu ťažiari Lang, Glocknitzer, Petermann a Konigsberger. Po nich prešli huty do rúk významnej Thurzovsko – fuggerovskej spoločnosti , ktorá ich vlastnila až do roku 1546. Ako tvrdia správy o súpise majetku v rokoch 1520 – 1524 bola v blízkosti huty Baláže – Ľupčica postavená aj kaplnka. Po vypršaní nájomnej zmluvy prešiel celý mediarsky podnik do rúk habsburského dvora. Koncom 16. storočia sa prestala spracúvať meď na Balážoch v dôsledku otvorenia novej huty na potoku Bystrica.
Do polovice 17. storočia spracúvali haldový materiál súkromní ťažiari a vyrobený kamienok odovzdávali na rafinovanie do Moštenice, kde sa nachádzala erárna huta.
Obyvatelia boli prevažne hutníci, baníci, drevorubači, povozníci a uhliari, od 18. storočia pracovali aj na miestnej píle. V rokoch 1546 až 1848 mali charakter komorských osadníkov.
Po zániku baní a uhliarstva začali obyvatelia pracovať hlavne v okolitých lesoch ako drevorubači, furmani alebo odchádzali za prácou do podbrezovských železiarní. Život Balážanov bol od samého začiatku veľmi ťažký a namáhavý. K zlepšeniu nedošlo ani počas 1. Československej republiky. Životná úroveň bola veľmi nízka, chýbali tu základné sociálne zariadenia. Škola bola postavená až v roku 1928, do tej doby sa deti učili buď po jednotlivých domoch alebo v malom drevenom domčeku „ škôlke“, aj to len v zime. Ťažkú situáciu zhoršovali ešte obdobia hospodárskych kríz, kedy nezamestnanosť a exekúcie boli na každodennom poriadku. Napríklad v roku 1931 bolo v obci 57 % nezamestnaných.
Obec Baláže vošla do povedomia najmä významnou úlohou počas SNP. Jedna z najsilnejších partizánskych oblastí na Slovensku sa vytvorila v západnej časti Nízkych Tatier a v Starohorských vrchoch. Centrom celej oblasti pod názvom „Partizánska republika“ boli obce Baláže a Kalište.
Už pred začiatkom Povstania bolo v obci výcvikové stredisko partizánov
- dobrovoľníkov. Po potlačení Povstania nemeckými jednotkami a ústupe partizánov do hôr sa Baláže stali sídlom partizánskych štábov Smrť fašizmu (pod velením mjr. N. V. Volkova ) a Pomstiteľ(pod velením mjr. S. g. Morozova), ktoré tu pôsobili od začiatku novembra 1945 do polovice marca 1945.
Na tomto území sa rozvinula široká a dobre organizovaná spolupráca miestneho obyvateľstva a partizánov. Okrem množstva letákov určených obyvateľstvu, ale aj nepriateľským vojakom vydávali sa tu aj časopisy Hlas ľudu a Partizán. Na území partizánskej republiky bojovali a pracovali predstavitelia mnohých národov, národností a krajín z celého sveta. Okrem Slovákov, najmä Česi, Rusi, Ukrajinci, Bielorusi, príslušníci národov a národností bývalého Sovietskeho zväzu, bývalej Juhoslávie, Poliaci, Bulhari, Rumuni, Maďari, Francúzi, Rakúšania a nemeckí antifašisti. Partizánska vojna v tyle nepriateľa by nebola možná a úspešná bez pomoci a podpory miestneho civilného obyvateľstva, ktoré zabezpečovalo potraviny, lieky, šatstvo, obuv pre potreby partizánskych jednotiek. Ukrývali a liečili ranených partizánov. Okrem toho poskytovali partizánom cenné správy rôzneho druhu a charakteru. Mnohí z miestnych obyvateľov sa priamo zapojili aj do diverzných, sabotážnych a bojových akcií a do obrany partizánskeho územia. Na druhej strane partizánska vojna mala kruté a ničivé dôsledky pre civilné obyvateľstvo a jeho majetok zo strany nepriateľa. Priama účasť obyvateľov obce Baláže v Slovenskom národnom povstaní, všestranne intenzívna pomoc obyvateľov partizánskym jednotkám, osobitne brigádam Smrť fašizmu a Pomstiteľ počas partizánskej vojny v zime 1944/1945, neušla pozornosti trestných kománd SiPo a SD z oporného bodu v Banskej Bystrici. Ich úsilie zlikvidovať a spacifikovať jedno z centier Partizánskej republiky sa dlho nerealizovalo vďaka hrdinskej a úpornej obrane regiónu partizánmi. Za ich neúspechy sa pomstili až príslušníci nemeckých frontových jednotiek, ktorí spolu s maďarskými žandármi ( po vypálení obce Kalište 18. Marca 1945 ), 20. marca 1945 ( po odchode partizánskych jednotiek z tohto priestoru ) obec obsadili, vydrancovali a vypálili. Zhorelo 34 domov a hospodárskych budov. Zaživa upálili Š. Slobodníka aj s jeho novonarodeným synom Jankom. Zastrelili Alberta a Róberta Reisovcov. Počas oslobodzovania obce 26. Marca 1945 zahynuli ešte ďalší traja občania K. Rusko, G. Očenáš a P. Očenášová. Bilancia vojnových škôd bola otrasná, zhorené rumoviská, zvyšky komínov a len 6 nezhorených domov, horáreň a kaplnka. 57 rodín zostalo bez prístrešia.
Obec bola oslobodená 26. marca 1945 vojakmi rumunskej armády.
Obnova zničených Balážov začala 1. júna 1947, keď podpredseda SNR Karol Šmidke slávnostne otvoril Prvú mládežnícku stavbu národnej vďaky. Na výstavbe sa okrem domácich obyvateľov podieľalo aj 501 brigádnikov z Maďarska, Bulharska, Juhoslávie, Grécka, Francúzska, USA a Kanady. Od 15.5. do 28.10. 1947 postavili 41 nových rodinných domčekov. Ešte v roku 1948 sa začalo s reguláciou potokov v častiach Barbasová a Banská a 19.6. 1948 bola po oprave cesty do obce zavedená autobusová doprava z Banskej Bystrice. Roku 1950 sa začalo s budovaním vodovodu, ktorý bol pre technické problémy dokončený až v roku 1956. Dňa 28. marca 1957 bola obec elektrifikovaná. Ďalej sa podarilo vystavať obchod, dokončiť kultúrny dom, futbalové ihrisko, novú školu a verejnosti sprístupniť Pamätnú izbu SNP v priestoroch starej provizórnej školy.
V katastri obce leží aj národná kultúrna pamiatka Kalište. Zaniknutá obec bola vypálená fašistami 18. marca 1945.