Mesto Modra

Prvé písomné zmienky o Modre pochádzajú už z 12. a 13. storočia. Najstarší hodnoverný písomný prameň, v ktorom sa spomína dedina Modra (villa Modor) je listina Bela IV. z r. 1256. V r. 1361 boli Modre udelené uhorským panovníkom Ľudovítom I. privilégiá poddanského kráľovského mesta. Privilégiom Maximiliána II. z roku 1569 získala ďalšie práva a slobody. V roku 1607 panovník Rudolf II. privilégiom povýšil Modru na slobodné kráľovské mesto a udelil mestu vlastný erb. V rokoch 1610 až 1646 mesto vybudovalo mestské opevnenia s tromi bránami. Časť opevnení a tzv. Horná brána sú zachované dodnes.

17. a 18. storočie bolo obdobím najväčšieho urbanistického, stavebného, hospodárskeho, cirkevného aj kultúrneho rozkvetu. Štatút slobodného kráľovského mesta si Modra udržala až do roku 1876, a potom sa stala mestom so zriadeným magistrátom. Od roku 1923 bola veľkou obcou s možnosťou nazývať sa mestom. Tým zostala aj počas obdobia Slovenskej republiky (1939 – 1944), hoci nemala požadovaných desaťtisíc obyvateľov, ale bola okresným mestom. Po druhej svetovej vojne zostala mestom a sídlom okresného národného výboru do februára 1949, kedy bolo sídlo okresného národného výboru prenesené z Modry do Pezinku.

V roku 1991 bolo jej historické jadro vyhlásené za pamiatkovú zónu.

MODRANSKÉ VINOHRADNÍCTVO
Malokarpatské vinohradníctvo má svoje regionálne zvláštnosti, zaujímavý sortiment, prekvapivú kvalitu vín a dlhú a bohatú agrárnu kultúru. Počiatky pestovania viniča v Modre, žiaľ ešte stále dostatočne nepoznáme. Prvé písomné zmienky sú až zo 14. storočia. To však už príjmy z predaja vína tvorili základ modranskej ekonomiky. Vrchol modranského vinárstva nastal v 16. a 17. storočí, keď turecká armáda blokovala obchodné cesty v južných častiach Uhorska. Túto situáciu Modra dokázala šikovne využiť. Úspešným predajom vína a ďalších remeselníckych výrobkov sa postupne zaradila medzi najvýznamnejšie kráľovské mestá Uhorska ale aj medzi najväčšie vinohradnícke mestá na území Slovenska.

J.J. Schreiber, autor prvej monografie o Modre, ktorá vyšla v r. 1719 a patrí k najstarším monografiám v Uhorsku oslavuje vo svojej knižke modranské víno. O modranskom víne sa zmieňujú i M. Bel a J.M. Korabinský, najslávnejší uhorskí historici a geografi 18. storočia. Obaja hodnotia modranské vinohrady ako „najplodnejšie“ z celej malokarpatskej oblasti.

V Modre sa našiel zaujímavý archeologický nález, ktorý by mohol súvisieť s antickým rímskym vinárstvom. Je ním nález bronzovej hlavičky Gorgóny, ktorá sa našla v Modre niekedy v 19. storočí a počas I.. svetovej vojny sa zase stratila. Bola to ataša, ozdobná úchytka na bronzovej nádobe na víno. Tento nález však potvrdzuje fakt, že víno sa sem v dobe rímskej dovážalo.

V súvislosti so stredovekým vývinom malokarpatského vinohradníctva sa potvrdilo, že po tatárskom vpáde v roku 1241 nemeckí kolonisti svojimi znalosťami iba obnovili a nie založili tradíciu pestovania viniča. Vína vyvážané do susedných krajín si získali dobré meno už v 13. storočí. V rokoch 1607 – 1620 tvorili príjmy z predaja vína až 70 – 80 % z celkových hrubých ročných príjmov mesta. Boli to najmä peniaze z obchodu s vínom, ktoré prispeli k povýšeniu Modry na slobodné kráľovské mesto.

V súčasnosti reprezentujú slávne modranské vinohrady a vinárske tradície okrem významných enológov hlavne združenie vinohradníkov Vincúr, Vinohradnícka spoločnosť Modra, Stredná vinohradnícka a ovocinárska škola spolu s mnohými súkromnými vinohradníkmi z Modry a Kráľovej. V Modre sídli i Malokarpatská vínna cesta, ktorá zabezpečuje prezentáciu a propagáciu celého regiónu doma i v zahraničí.

MODRANSKÁ KERAMIKA
Počiatky modranského hrnčiarstva ešte dôkladne nepoznáme, ale siahajú do čias samotného vzniku mesta. Vinohradníctvo a vinárstvo si vyžadovala výrobu hlinených nádob a pohárov na víno. Hrnčiarsky cech bol založený v roku 1636. V rokoch 1870 – 1880 existoval hrnčiarsky spolok „Úžitkové hrnčiarske nádoby z Modry“. V roku 1883 bola založená „Štátna dielňa džbánkárská“. Túto neskôr prevzalo do správy mesto a založilo „Keramickú školu“, ktorú viedol Jozef Mičko. V roku 1911 bola pozmenená na Dieľnu na dorábanie keramického tovaru, účastinársku spoločnosť Žák a spol. Účastninármi boli aj Samuel Zoch a Dušan Jurkovič. V roku 1923 bola premenovaná na Slovenskú keramiku a v roku 1952 na výrobné družstvo Slovenská ľudová majolika. V Modre pôsobilo množstvo vynikajúcich majstrov keramiky a modranská keramika získala aj najvyššie ocenenia na medzinárodných výstavách. Osobnosti ako Heřman Landsfeld alebo národný umelec Ignác Bizmayer sa zaradili medzi významných majstrov európskej keramiky.

MODRANSKÉ BANÍCTVO
O počiatkoch baníctva v chotári Modry ešte veľa nevieme. Mohli súvisieť s vyhľadávaním rúd v Malých Karpatoch, ktoré sa prevádzalo od doby bronzovej a ktoré určite prevádzali Kelti, Germáni aj Slovania. Počiatky stredovekého baníctva zrejme súviseli s nemeckou kolonizáciou. Priamo na území Modry existoval kostolík sv. Barbary o ktorom sa v starých kronikách zachovala zmienka, že sa pôvodne nazýval kaplnkou Sanctae Barbarae in Sivis, teda kaplnkou Svätej Barbory v lese. Viaceré patrimóniá sv. Barbory, patrónky baníkov, by mohli poukazovať na doposiaľ nepreskúmané modranské banícke tradície (oltár sv. Barbory, obraz sv. Barbory, veža sv. Barbory, zvon sv. Barbory). Doteraz známe písomné zmenky pochádzajú až zo začiatku 19. storočia, kedy sa pri hľadaní nerastov v More – Harmónii pri razení Trojičnej štôlne na východnom svahu Kamenného potoka (nad dnešnými kameňolomami v Harmónii) narazilo na ložisko olovenej rudy Pezinskí ťažiari toto banské dielo však čoskoro opustili, pretože sa nepodarilo nájsť žilu so zlatou alebo striebornou rudou. V Modre vznikli niekedy pred rokom 1821 dve banské spoločnosti, ktoré prevádzkovali 14 štôlní, v ktorých prebiehala okolo polovice storočia intenzívna ťažba, ale na skutočnú zlatú žilu sa nepodarilo naraziť.

MODRANSKÉ MLYNÁRSTVO
Modra má písomný doklad o rozvinutom mlynárstve už zo 14. storočia. V mestskom privilégiu Ľudovíta I. z roku 1361 je medzi poplatkami stanovená povinnosť mešťanov Modry platiť každoročne kráľovnej alebo jej oficiálovi za každý mlyn 60 denárov. Vznik a rozvoj mlynárstva súvisel so snahou využívať prírodnú energiu horských potokov. V Modre, ktorou pretekali tri horské potoky, bola ich prírodná energia využívaná okrem vodných mlynov aj na súkennícke valchy a píly na drevo. V časoch najväčšieho rozvoja modranského mlynárskeho cechu v 18. a 19. storočí, bolo priamo v Modre a v jej najbližšom okolí, hlavne v Harmónii až 13 mlynov. Boli rozdelené do 5 tried. Do prvej triedy patril Schediovský mlyn, ktorý sa zachoval dodnes a je súčasťou objektu kaštieľa na Hornej ulici. Viaceré mlyny stoja dodnes, ale sú adoptované na iné účely.

MODRA KULTÚRNA
V chladných modranských vínnych pivničkách alebo v tôni lesov nad vinohradmi sa rodili a aj stále prichádzajú na svet umelecké diela, či už literárne, výtvarné alebo hudobné. V Modre hľadalo i nachádza inšpiráciu veľa známych slovenských umelcov – literátov, výtvarníkov, hudobníkov napr. J.Smrek, V.Šikula, I.Bizmayer, M.Polonský, Ľ.Rapoš, I.Zeljenka , G. Dusík...
Pri potulkách Modrou môžete vždy navštíviť rozmanité kultúrne podujatia. Nedávno bola založená tradícia medzinárodného hudobného festivalíku vážnej hudby s názvom „Hudba Modre“, ktorý sa koná vždy v júni. Pravidelné výstavy a koncerty bývajú v sieni umení Eunika (bývalý nemecký evanjelický kostol), v Múzeu Ľ.Štúra, v súkromnej galérii Merum, v priestoroch Kultúrneho domu Ľ.Štúra, v Malokarpatskom osvetovom stredisku v Modre a na námestí Ľ. Štúra.

ŠTÚROVA MODRA
Modra je známa aj ako mesto Štúrovcov, ktoré sa zapojilo do boja za národné obrodenie. V Modre bol evanjelickým kňazom a riaditeľom gymnázia Karol Štúr a po jeho predčasnej smrti prišiel do Modry jeho brat Ľudovít. Staral sa o jeho osirelé deti, ale venoval sa i významnej literárnej práci. Tu neskôr aj zomiera na následky zranenia – 12. januára 1856. Pochovaný je na modranskom cintoríne, vedľa brata Karola. V rokoch 1948 – 1964 bol Štúrov hrob dôstojnejšie upravený a ozdobený sochou Slovenskej jari – dielom národného umelca Jozefa Kostku. Aj rok 1924 sa nesie v „Štúrovskom duchu“. Bola slávnostne odhalená pamätná tabuľa venovaná Ľ. Štúrovi, umiestnená na dome, v ktorom žil tento národný buditeľ. Je to tzv. Schnellovský dom na námestí. Veľký pomník na námestí postavili Modrania Štúrovcom v roku 1938. V roku 1956 je otvorená Pamätná izba Ľ. Štúra v dome na námestí, kde aj zomrel. V tom istom roku odhalili pamätnú tabuľu Karolovi a Ľudovítovi Štúrovi na Dolnom predmestí, na evanjelickej fare. Na mestskú horáreň zasa bola umiestnená tabuľa s textom, že mestský horár Ján Veštík odtiaľ tajne previezol prenasledovaného Ľudovíta na Záhorie na faru v Jabloňovom. Aj na mieste osudného zranenia Ľ. Štúra pri poľovačke postavili pomník v októbri 1956. Pomník v tvare lavičky postavili Ľ. Štúrovi v Holombeckej doline na úpätí Malých Karpát. Expozíciu Ľ. Štúra sprístupnili v r. 1965. Po rekonštrukcii mestskej radnice, urobili v nej aj novú literárnu expozíciu o živote a diele Ľ. Štúra. Posledným Štúrovským pamätníkom je tabuľa na bývalom evanjelickom gymnáziu na Dolnej ulici v Modre.

REKREÁCIA A TURISTIKA
V histórii Modry nemožno pozabudnúť ani na dve najstaršie a najkrajšie rekreačné oblasti. Prvou je Modra – Harmónia a druhou stredisko Piesky a Zochova chata, pomenovaná takto po dostavaní 30. apríla 1933 na počesť evanjelického biskupa a národovca Samuela Zocha. Do Harmónie chodili v minulosti Modrania, ale aj turisti kvôli zotaveniu už okolo roku 1850. Budovanie rekreačného strediska sa urýchlilo po roku 1881. Prvou stavbou bola vilka Harmónia, ktorú postavilo desaťčlenné konzorcium v rokoch 1888 – 1889. Prvou stavbou na Pieskoch v roku 1889 bol tzv. Pánsky dom, ktorý postavilo mesto Modra pre letné ubytovanie turistov. Na oddych a liečebné pobyty slúžilo 75 km upravených chodníkov, letné kúpalisko a trávnatý tenisový kurt. V rozvoji Harmónie a Pieskov zohral významnú úlohu Spolok modranských turistov, založený v roku 1892. Už v tejto dobe bola v rekreačnej oblasti vybudovaná sieť kvalitných reštaurácií, kaviarní a pivníc. Paradoxné však je, že komunistický režim zbrzdil vybudovanie Harmónie a Pieskov ako športového a turistického centra.

Zaujímavá geologická minulosť je tu zosobnená skalnými útvarmi Traja jazdci, Kamenná brána, Bartolomejské skalky, Tisove skaly alebo Medvedia skala. Tisove skaly ú vyhlásené za prírodnú pamiatku. Prekrásna príroda, rozsiahle listnaté a ihličnaté porasty, množstvo vzácnych a chránených druhov rastlín a živočíchov spolu s turistickými chodníkmi, rozhľadňou na Veľkej Homoli, hvezdárňou bratislavskej Univerzity Komenského a lyžiarskymi vlekmi slúžia celoročne návštevníkom túžiacim vymeniť mestské prostredie za prírodné a v prírode regenerovať svoje sily.

V posledných rokoch (2001) nadšenci turistiky vybudovali na vrchu Veľká Homola turistickú rozhľadňu. Skutočnou radosťou pre každého je výstup na ňu. Starodávna povesť rozpráva, že na tomto vrchu sa vraj zastavil Odyseus (Ulysses), hrdina Trójskej vojny, ktorý sa vracal domov ku svojej žene – vernej a krásnej Penelope. K výstupu z Modry na Kogel sa vybral aj modranský mešťanosta Ján Juraj Schreiber. Rozhliadol sa po Malokarpatskej pentapolitáne a skonštatoval, že boh dal Modre spomedzi týchto okolitých miest najviac darov

Schreiber, okrem iného, po latinsky povedal:
„Pohliadni na Modru, modravú nielenže po starom mene, oveľa správnejšie vedz, že ona blankytnou je. Zephyrus, Ceres, Flóra i Bacchus zvádzali zápoľ, v snahe dať Modre čím viac: obilie, víno i kvet. Plno tu spevohry vtáčkov, zurčanie potokov, bystrín, určite pochopíš sám, že za tou krásou je Boh“.