Cukrovarnícke pokusy v Trnave siahajú do roku 1838, keď na Hlbokej ceste založili bratia Vaymáriovci prvý podnik na spracovanie cukrovej repy. No pretože neboli schopní podnik modernizovať, výroba stagnovala a po tridsiatich rokoch zanikol. Zakrátko nato, v roku 1868, vznikol zásluhou zahraničnej akciovej spoločnosti s menšinovým zastúpením miestnych podnikateľov nový cukrovar. Po ich bankrote sa v roku 1876 novým majiteľom podniku stal barón Augustín Stummer z Rotschildovej finančnej skupiny. Modernizáciou a rozšírením cukrovaru poškodeného v roku 1899 požiarom došlo v nasledujúcich rokoch k zintenzívneniu výroby a k zvýšeniu produkcie až do takej miery, že sa Trnavský cukrovar zaradil medzi najväčšie potravinárske podniky v Uhorsku. Po 1. svetovej vojne zamýšľal majiteľ cukrovaru rozšíriť továrenské objekty až ku Kamennej ceste, čo sa nakoniec neuskutočnilo. Väčšinu zamestnancov tvorili sezónni poľnohospodári pestujúci v okolí cukrovú repu. Práve z prostredia trnavského cukrovaru a života drobných roľníkov počas obdobia hospodárskej krízy pochádza román Kus cukru spisovateľa Petra Jilemnického, pôsobiaceho krátko na jednej z tunajších škôl. Podľa neho bol podnik v období socializmu premenovaný na Cukrovar Petra Jilemnického. Dôležitou súčasťou medzinárodného obchodu bola železnica, ktorou putoval cukor na Balkán a z prístavu Terstu bol distribuovaný ďalej, do Anglicka a Indie. Prepravu tovaru z cukrovaru na mestskú stanicu zabezpečovala železničná vlečka vedúca popri riečke Trnávke. Jej pripomienkou je malá parná lokomotíva prezývaná „kačička“ z konca 19. storočia, ktorá je vystavená na trnavskej železničnej stanici.
Česky
Anglicky
Maďarsky
Nemecky
